Život vie byť niekedy krutý (pokračovanie č.9..finále prvej časti s názvom NIEKDE INDE)

Ak budete chcieť celý komplet príbeh, dole do komentov mi napiste svoj mail...ďakujem..
-------------------------------------------------------------------------------------
Prichytil som ako Patrick znovu fajčí trávu.
Sadli sme si a dohovoril som mu. Viem, ja som posledný človek ktorý u o závislostiach a ničení zdravia môže rozprávať ale nemusí si zničiť život tak ako ja pred rokom kedy to nebolo najlepšie a úplne som strácal zábrany a slobodnú vôľu.
Poslúchol ma, sľúbil že to už nebude robiť. Zmení partiu alebo lepšie povedané, odíde z nej. „Keď budeš niečo potrebovať, ak sa budeš chcieť ísť prejsť, zavolaj, neodmietnem.
Jeden problém som vyriešil no v noci prišiel druhý na ktorý asi tak ľahko s Patrickom nezabudneme.
Bolo asi jedenásť hodín a ja som ešte skladal pieseň ktorú som Jamesovi sľúbil. Zrazu niekto klopal na dvere, silno a naliehavo. „U6 idem:“ nervózne som sa ozval. Za dverami bol Patrick. Celý udychčaný, vystrašený a unavený. Nestihol som sa ho nič spýtať, rozhovoril sa sám.
Sam znovu niekde ušla. Bol ju už hľadať v parku, skoro všade ale nikde nič.

Hľadali sme ju obidvaja, pýtali sme sa ľudí či ju nevideli ani nikto ju nevidel. Boli tri hodiny ráno, unavený, vystrašený a bez nádeje.
„Sme v riadnej kaši.“ Povedal Patrick a ponoril svoju ustarostenú tvár do dlaní.
Zrazu sa k nám dotackaj nejaký chlap. Smrdel a bolo vidno že je riadne opitý. „Hľadáte to dievča? Tá bábika je v tom baráku. Ponáhľajte sa, inak to s ňou nedopadne dobre.“ Ukázal prstom na veľký panelák. Patrick zbledol, ani neviem prečo ale veľmi rýchlo som sa dozvedel čo za tým bolo. „Tam, na prízemí sa robia hrozné veci. Ak s tadiaľ vyjdeš tak jedine dobitý alebo poriadne nafajčený čo nekončí nikdy dobre.
Ponáhľali sme sa aby sme mohli zachrániť ešte čo sa dá. Bol tam hrozný smrad, omietka opadávala, všade boli praskliny. Stretli sme pár opilcov a nafetovaných deciek. Bolo to ako v horore ktorý by sme na vlastnej koži nechceli zažiť. Približovali sme sa k dverám za ktorými sme počuli výkriky opilcov, buchot, vreskot, vzdychanie. Vstúpili sme dnu. Na zemi sa váľali ženy, muži vo vlastných zvratkoch. Medzi nimi sme ju tam tiež zbadali. Z nosa a z pery jej kvapkala krv a ledva držala otvorené oči. Patrick k sa k nej sklonil, zobral do náručia a kývol mi aby sme išli. Patrick plakal a mne sa do očí tiež hrnuli slzy, nedalo sa mi nič povedať a v hrdle ma pálila akási horká príchuť, srdce mi bilo ako zvon.
Položili sme ju na lavičku. Bola dobitá, opitá a dokonca z nej bolo cítiť aj nejaké drogy. Zazvonil mi telefón. S Patrickom sme sa na seba prekvapene pozreli. Kto to v túto hodinu môže volať? Iba ma prezvonil. Začuli sme za sebou kroky. Otočili sme sa a tam sme jasne videli postavu muža. James. Stál tam James. Nič sme mu nemuseli hovoriť. Pri pohľade na Sam všetko pochopil, pokýval hlavou a ukázal že tu má auto. Ani on nič nedokázal povedať, vedel iba pomôcť čo sme si vážili a cenili. Cestou do jeho klubu sme mu povedali čo sa stalo.
V klube sme zistili že Sam má vpichy po ihlách čo nás vystrašilo ale jediný James nestratil nervy a úplne pokojne ju ošetril. My sme sa na zničenú Sam nemohli dívať.

Patrick zostal s ňou, prihováral sa jej a držal ju za ruku. O hodinu aj on podľahol tvrdému a zaslúženému spánku.
Ráno sme sa najedli. Sam sa zobudila s bolesťou hlavy a vôbec nedokázala vstať z postele no neustále vracanie ju k tomu nútilo a nakoniec zostala na záchode celé doobedie.
James zavolal do domova a dovolili aby zostali u neho.
Patrick sa snažil zložiť pieseň. Pri klavíri čo ma prekvapilo keďže on iba rapuje. Keď ho James videl ako sa trápi, sadol si tiež pri neho a začal ho zasvecovať do tajov klavíra a hudby. Učil sa veľmi rýchlo a ochotne za čo mu James ďakoval.
Potrebujem zo seba dostať veľa.“ Hovoril keď si dali prestávku. „chcem svojim pocitom dať aj melodickú podobu, chcem sa trochu aj takto vyjadrovať. Je to krásne a naplňuje to človeka novými pocitmi a poznaním. „Presne tak, múdro hovoríš Patrick. Hudba je liek a nehovorí sa to nadarmo.“ „bohužiaľ, nemám veľmi veselé pocity takže…“ „…tvoje piesne nebudú a nie su veselé? Myslíš že moje sú. Netreba sa zameriavať iba na šťastné, veselé piesne plné elánu. Treba dať svojmu vnútru šancu vyjadriť sa, nie mu dať zábrany a limity. Ceň si že máš taký dar a neohraničuj si ho. Nechaj ho slobodne sa rozvíjať, napomáhaj tomu.
Nakoniec ukázal Jamesovi notes kde má všetky svoje básne a texty a James sa nevedel vynadívať n tie krásne texty a myšlienky. Nakoniec sa vyjadril: „vy s Maťom ste obrovské talenty ktoré si na papieri vytvoria ohromný svet, vy dokážete zmeniť veľa svojím čarom osobnosti a vnútra. Ľudia chcú a potrebujú pomoc a krásu ktorú im vy môžete poskytnúť.“

Neskôr si nás oboch zavolal do svojej kancelárie a predložil nám ponuku ktorej sme nemohli uveriť.
„Každoročne sa tu v klube koná súťaž kapiel s názvom KRÍDLA ANJELA. Je to možnosť prezentovať známym skladateľom a producentom ktorý sem chodia hľadať nové talenty a ponúkať im rôzne zmluvy. Ja chce aby sme tam hrali.“ Rozžiarila sa nám tvár a nemohli sme tomu uveriť, až vtedy keď nám položil na stôl napísanú prihlášku, až vtedy to pre nás začalo byť skutočné a neuveriteľné. Súhlasili sme a povedal nám o tom všetko.

Na druhý deň bola už Sam OK a sľúbila že už sa nikdy drog ani ničoho podobného nedotkne. Verili sme jej pretože sa popálila a určite to nechce zažiť znovu. Patrick sa o ňu staral, záležalo mu na nej. Bol s ňou vždy keď mu to čas dovoľoval. Zaľúbil sa no ešte jej to nedokázal povedať. Posmeľoval som ho, no potreboval ešte čas.
Popri tom čo sme robili piesne na súťaž, on písal aj pre Sam. „Chceš jej to aj zaspievať raz?“ „Určite, keď nadíde ta vhodná chvíľa. Nepýtal som sa kedy tá chvíľa bude, možno to ani sám nevedel.
Všetkým nám to išlo, Patrick sa učil od Jamesa aj na klavíri a už mu to aj išlo. Bol to neuveriteľne chápavý chalan ktorý v sebe ukrýval mnoho bolesti a tajomstiev no aj napriek tomu sa dokázal rozdať a predať iným. Prajem mu aby sa vypracoval vysoko.

Boli to úžasne strávené chvíle ktoré sme boli s Jamesom a tvorili sme pesničky na súťaž. Veľa sme sa od neho naučili za čo mu obaja ďakujeme a aj Sam že ju nechal u seba v bare pracovať ale s podmienkou že za peniaze ktoré zarobí si nekúpi cigarety, alkohol ani žiadne drogy. Sľúbila to a myslela to vážne.
KRÍDLA ANJELA sa pomaly ale isto blížili a my sme mali dosť piesni na to aby sme mohli bez hanby s čistým svedomím vystúpiť a ukázať čo v nás drieme. Ä
James mi stále spomínal svoju dcéru, v jednom kuse o nej básnil a mne to bolo akési divné, neviem prečo. Pri zmienke o jej dcére som si spomenul aj na Kristy ktorá mi veľmi chýbala. Chcel som aby bola na tom našom koncerte, zaspieval by som jej piesne ktoré som len a len pre ňu zložil. Tieto výtvory som si hrával len ja zavretý v izbe a pohrúžený do snov a samoty.
Tu je jedna pieseň ktorá vznikla v noci keď som nevedel zaspať a na myseľ mi prišla Kristy.

Znovu spomienka sa ozvala,
ja inde sa ocitám a precitám
v smútok zo samoty.
Obloha hviezdna ma pozvala,
svieti mi jasne do izby
aj ryby vedia zrazu rozprávať.
Ja láskou i smútkom horím,
Dúfam že takú pieseň zložím ktorá
vypovie všetky moje pocity.
Ja láskou i smútkom horím
a len to pekné vidieť túžim,
hľadieť dopredu, hľadieť tam.

Už len jeden deň. Zajtra vstúpim na javisko aj s Patrickom a Jamesom, vychrlíme všetko zlo seba čo sme za ten čas zložili a cítili, predvedieme našu prácu ktorej sme sa s láskou a nádejou na výhru venovali.
Nervozita sa miešala aj s iným pocitom. Neuveriteľným pocitom samoty, ťažoby a tlaku vo vnútri tela. Čoraz častejšie som mával takéto pocity ktoré som ničím nevedel uhasiť. Keď som chcel spať, nedalo sa pretože stále ma to prenasledovalo. chcel som to zo seba dostať no nešlo to.
Tak som skončil s fľašou v ruke. Je polnoc a ja ležím v parku v nádhernom opojený.
Jedna hodina ráno a mojimi ústami vychádza prvá dávka jedla.
Dve hodiny ráno a ja sa snažím dostať domov no strašne ma ťahá spánok a nedokážem stáť na nohách viac ako dve sekundy.
Tri hodiny ráno a ja ležím v parku, široko-ďaleko nikoho nikde.
Štyri hodiny ráno a ja cítim že ma niekto dvíha zo zeme. Sú dvaja. „Ty si sa teda doriadil.“ Bol to James ktorý ma zobral k sebe do baru vtedy keď som sa opil.

Nastalo ráno ktoré bolo pre moje oči a organizmus veľmi kruté. „Som blbec.“ Zašepkal som mučeníckym hlasom a snažil som sa ísť na záchod ale bohužiaľ nohy si robili svoje a mozog nemal nad nimi vôbec kontrolu.
O šiestej sme mali vystúpenie a ja som sa cítil ako mŕtvy človek ktorý však ešte vníma čo je v tom prípade horšie.
Sam sa na mne smiala a ochotne mi pomáhala a sedela pri mne. Neverila mojím slovám že nepotrebujem pomoc. Asi som ani nevedel čo rozprávam.
O piatej som už bol OK, jesť som tiež mohol bez toho aby som sa akútne musel skláňať nad záchodovou misou. „Cítiš a na hranie?“ spýtal sa ma James a viditeľne o tom pochyboval ale ja som iba pokýval hlavou že hej a usmial som sa čo bol skôr úškrn.
„Príde aj moja dcére a chcel by som ťa s ňou zoznámiť.“ „Fajn.“ To som ešte nevedel čo sa udeje a s akým pocitom budem odchádzať.

Nastala hodina prípravy na naše ale i na ostatné vystúpenia. Na gitare som hral trochu neisto a nervózne keďže to bolo moje prvé vystúpenie s mojou vlastnou tvorbou. „Neboj sa, všetko bude v poriadku. Vlož sa do toho ako najviac budeš môcť.“ Posmeľoval ma James na ktorom tiež bola tréma viditeľná ale nie až taká strašná. „budú ťa zbožňovať.“ „Akože mna? Veď je to aj vaša práca.“ „dobre, ale ty si srdce tohto všetkého.“ Toto ma poctilo a veľmi potešilo.
Aj Patrick mal dnes svoj veľký deň tak ako po hudobnej stránke tak aj citovej. Príde Sam a konečne jej môže povedať čo cíti. Sľúbil mi že nájde toľko odvahy a nesklame ma.

Už to prišlo. Všetko prebiehalo dobre, kapely hrali úžasne. Boli tu mnohý hudobný producenti, umelci ktorý sa pozerali na budúce talenty a lovili tých ktorý sú najlepší a ktorý sa budú širokej verejnosti a svetu páčiť.
„Ideme.“ Zaznel Jamesov hlas. Už je to tu, naša veľká chvíľa. Vykročili sme na javisko za sprievodu potlesku. Sadol som si na vysokú stoličku, zobral gitaru, nastavil mikrofón a s búšiacim srdcom som zodvihol zrak k divákom a mase ľudí.
„Prajem vám príjemný deň. Naše tri nemá zatiaľ žiadny názov, na tom tu teraz nezáleží. Spojili sme sa pretože máme záľubu v poézii i v hudbe zároveň. Baví nás to a ventilujeme svoje pocity a vnemy z okolia.“

Hneď ako som zahral prvý akord, tréme zo mna opadla a myslel som len na jedno: „Vložím sa do toho ako najlepšie viem. Bol to úžasný pocit byť tam, hrať pre ľudí a dávať zo seba to všetko von. Ľudia tlieskali, kričali aký sme dobrý, podaktorým naše texty a melódie hrali na city. Bol to zážitok na ktorý nikdy nezabudnem. Dohrali sme a ozvali sa obrovské ovácie.
No to, čo prišlo potom, na to skutočne nezabudnem a budem spomínať až do smrti.
Všetci sme odišli do zákulisia. „Maťo, čaká ťa ešte moja dcéra.“ „Nemôže to počkať?“ Pokrútil hlavou a naliehal na mna, ani neviem prečo. Zdalo sa mi to divné, ale poslúchol som ho.
Stála pred javiskom a kývala na mna. Nemohol som tomu uveriť, s vypúlenými očami o otvorenými ústami som na ňu hľadel. „To nie je možné.“ Hovoril som si. Stála tam ona, usmiata a nádherná Kristy. „Chceš jej venovať pieseň?“ spýtal sa ma Patrick. Aj on teda o tom vedel.
Zobral som gitaru a uviedol našu poslednú pieseň ktorú som venoval Kristy.
To prečo odišla a až teraz sa vrátila mi nepovedala. Vraj je to tajomstvo ktoré si zatiaľ nechá pre seba.

Teraz už bude všetko OK. Kristy sa vrátila a všetko čo som si zatiaľ želal sa aj splnilo. James sa len so slzičkou v oku pozeral ako Kristy objímam, ako sa smejeme a zas si padáme do náruče.
Patrickovi, Jamesovi a Sam patrí veľká vďaka. Veľmi rýchlo som tiež zistil že tajomný dobrodinec bol James.
Toto je koniec často môjho príbehu s názvom NIEKDE INDE.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu