hanbím sa...
A sledujem tváre,
okoloidúce kráčajúc,
prienikom mojej hanby.
Bezobsažne a správne,
bez otočiek, bez zastavení,
cez kamene na zemi,
až domov.
Však nevidia tu krásu,
nežného okamihu,
okoloitého smogu,
tichého proslovu,
hrdzavého škripotu,
električky číslo sedemnásť.
Mohli ste radšej v diere bývať,
keď nechcete cestou necestou,
len tak bezobsažne snívať.
Radšej bežíte s pohľadom o zem,
azda len hľadáte stratený deň..
Ani za svet, ani za svet sa nedám!
Tak poď počúvaj môj hlas.
Ani za svet ani za svet ťa nedám!
Buď mojou až na smrť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár