Červené topánky (krátka poviedka)

Červené topánky



John sa prebudil do skorého rána. Ostatní vojaci ešte spali. Len hliadka bola hore no aj tá vyzerala skôr, že spí ako stráži.
„Vstávajte spachtoši, chcete mať snáď na svedomí celú jednotku“ povedal im John.
„Mmmmm, veď dobre, dobre, už sme hore. Len nás nechaj si trochu oddýchnuť“ odpovedal mu jeden vojak akoby mu odpovedal zo sna.
John opatrne vyšiel zo zákopu aby si obzrel východ Slnka.
„Snáď ťa nevidím naposledy“ pomyslel si John pri pohľade na malé červené Slnko.
Celá jednotka sa nachádzala na krásnej rovine na ktorej by sa aj futbal mohol hrať. Rosa na tráve jemne odrážala slnečné žiarenie, ktoré dávalo zabudnúť nato, že sa vojaci nachádzajú na bojovom fronte.
O pár minút sa začali prebúdzať ďalší. V zákopoch panovala veľmi napätá atmosféra. Nikto sa s nikým nechcel rozprávať, nikto na nikoho nepozeral. Všetci čakali na to kedy to vypukne. Nikto z vojakov nechcel zomrieť, všetci sa chcú vrátiť domov k rodinám a všetci nechcú byť tí, ktorí pôjdu bojovať hneď v prvej línii. Vlastenectvo sa už veľmi nenosilo. Každý radšej bojoval sám za seba ako za vlasť. John nebol iný. Mal doma peknú manželku, dve deti, prácu. Bolo by škoda zahodiť takýto pekný život kvôli vojne. Pritom bolo úplne jedno, či vyhrá súper či nie.
V tom bolo počuť akýsi piskot. Znelo to ako piskot rýchlovarnej kanvice. Každý naokolo zrejme myslel na to isté a bolo vidieť ako každý práve sníva o dobrom čaji v rodinnej záhrade. Alebo melódia toho piskotu sa menila, tóny zhrubovali, bol to piskot....
„Všetci sa kryte!“ zreval kapitán Morris, „páda sem bomba!“
Každý sa v okamihu prebudil a stočil sa do klbka aby čo najviac odrazil náraz. John si vybral tmavé miestečko vedľa jeho kamaráta Patricka.
„Myslíš, že prežijeme?“ spýtal sa Patrick.
„Určite áno! odpovedal mu John.
Buuum! V tom bomba dopadla. Zem sa triasla ohromnou silou, akoby okolo presvišťalo stádo divých koní, zemina sa odtrhávala od zeme a lietala na všetky strany. Naneštastie bol John blízko epicentra výbuchu. Odhodilo ho možno 5 metrov pričom so sebou zobral aj Patricka.
„Do pekla s takýmto systémom!“ zavrčal Patrick.
Ale John ho nepočul. Tá obrovská rana mu zaliahla v ušiach, zrak mal akýsi rozmazaný... V diaľke videl len postavu nejakého vojaka, ktorý naňho mával.
„Čo, čo chceš?“ pomyslel si.
Zvuk sa mu začal pomaly vracať a počul ako naňho vojak čosi kričí.
„V-----j J---, k—i—n n— v-lá do –o-a! Joh- rýchlo! Ideme bojovať!“ zvolal naňho vojak.
John si zobral svoju pušku aj hrdzavú prilbu, ktorá sa kotúľala pomaly preč a vyšiel spolu s ostatními vojakmi zo zákopov. John zdvihol hlavu nad zákopy a uvidel kopy mŕtvych tiel, nechcel tam ísť ale vedel, že musí. Rýchlo sa postavil a rozbehol sa k najbližšiemu drevu odkiaľ by mohol lepšie prehodnotiť situáciu. Napokon sa rozhodol, že tam ostane,kým sa situácia trochu nevyjasní. Nechcel byť on ten „hrdina“ , ktorý sa obetuje pre celý svet.
Po chvíli ostrej paľby sa John rozhodol, že vykukne zo svojho úkrytu. Uvidel ako každý vojak čaká na tú správnu chvíľu vystreliť. Bolo to veľmi bezradné. Človek ako vládca sveta na zemi pomaly vykinožuje svoju vlastnú rasu.
Vojak napravo sa snažil kohosi zabiť z druhej strany barikády.
John chytil vojaka za rameno a s akousi snahou vojaka presvedčiť mu povedal: „Nerob to, jeden mŕtvy človek nám vojnu nevyhrá, pritom ľahko môžeš prísť aj o svoj život.“
„Nechaj ma! Nie si moja môj nadriadený aby si mi rozkazoval!“ rozkríkol sa vojak na všetky strany.
„Rob ako myslíš.“
Vojak sa po chvíli rozhodol, že zmení svoju palebnú pozíciu. 5 metrov neďaleko od tohto miesta bola totiž meter vysoká železná plocha, v ktorej boli vyrezané malé dierky pre pušku. Rozbehol sa naprieč bojovým poľom a v tom ho náboj trafili priamo do hlavy.
„Hej ty!!! Och môj bože! Vravel som, že nemáš nikam utekať! Prečo si len neposlúchol!“
zreval nahnevane John.
Vojak ležal bezhybne v bahne s istotou, že útok neprežil. Nebol to však prvý ani posledný človek, ktorý musel v tejto vojne obetovať svoj život pre...
„Nepriateľ ustupuje! Vytvorte útočnú líniu nech si to tí bastardi nerozmyslia!“ vykríkol víťazne kapitán Morris.
Všetci vojaci začali tlačiť nepriateľa čo najďalej, až kým sa posledný nepriateľský vojak nestratil v prenikajúcej hmle. V tom si John začal všímať svoje okolie. Všetko bolo také pusté. Akoby sa ocitol na úplne inom mieste ako ráno. Bolo počuť len výkriky zranených mužov, ktorý bojovali už len s bolesťou. John si začal obzerať svoju vojenskú košeľu, ktorú dostal pri narukovaní, čí náhodou nie je aj on zranený. Prišiel až k topánkam, veľkým čiernym kanadám, ktoré však neboli čierne. Boli červené. Od krvi. John stál v priehlbine do ktorej sa vlievala krv z mŕtvych vojakov, ktorí to neprežili. V hlave sa mu zatočilo, nemal chuť sa ďalej pozerať na tú hrôzu ktorú vojna prináša.
Odišiel spať do zákopu kde si aspoň trochu očistil svoje topánky no vedel, že zajtra ho to čaká znova. Vyhrali totiž len bitku, nie vojnu.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu