Sedeli sme na lavičke v parku, bolo to asi dva bloky od Cameronovho domova. Bolo príjemne teplo, jemný vánok sa mi pohrával so sukňou a obaja sme v tichu upriamovali pohľady na deti šantiace na lúke. Tu v parku bolo vždy tak pekne.
Dlho sme boli ticho. Toľko som toho chcela povedať, ale nevedela som, ako to vsúkať do vety. Vedela som, čo ma dnes čakalo. Ani jeden z nás nevedel ako začať. Vo vzduchu bolo cítiť smútok, nostalgiu a ten hnusný pocit, kedy sa o veci rozhoduje bez tvojho vedomia.
Chodili sme spolu už štyri mesiace. Zvykla som si na jeho vôňu, jeho úsmev a každým dňom som ho mala radšej. Pred tromi týždňami mi však zazvonil mobíl. Dvihla som a bolo ticho. Napokon sa ozval a rozprával hlasom, akým som ho ešte hovoriť nepočula - plakal. Veľmi som sa zľakla, nevedela som, čo sa stalo. Vtedy mi povedal, že otca v práci preložili a koncom mesiaca odíde.
Plakal, pretože žije len s otcom a nemajú veľmi dobrý vzťah. Jeho otec o ich odchode vedel už pred mesiacom, no povedal mu to asi hodinu pred tým, než mi zavolal. Plakal, pretože to rozhodnutie šlo mimo neho. Plakal, lebo to tak nechcel a všetko, čo mal rád, mal tu. Ja som plakala, lebo sa trápil a tiež preto, lebo som ho neskutočne ľúbila a toto znamenalo istý rozchod.
Teraz sme sedeli v parku, kde sme mali aj naše prvé rande. Bála som sa, no niekto začať musel. Nikto sa toho však nechcel ujať.
„Vieš už, kde sa sťahujete?“ Spýtala som sa, aby som prerušila to smutné ticho.
„Francúzsko, ale neviem kde presne. To vie len otec.“ V jeho hlase som cítila opovrhovanie nad jeho rodičom a tiež bezvládnosť a hnev. Zrazu zaťal päste a po chvíli povolil. Bolelo ma vidieť ho takého.
„Usmej sa,“ povedala som a pohladila som ho po vlasoch. Zrazu v tvári nemal ani hnev ani opovrhovanie, len číry smútok. Spustil hlavu a pozeral do zeme.
„Vieš, ako ma to mrzí?“
„Nezmeníme to, muselo to tak byť.“ Chytila som ho za ruku a pritisla si ju k hrudi. „Ľúbim ťa. Bolí ma vidieť ťa takéhoto. Nič veľké sa nedeje predsa, také veci sa niekedy stávajú. Neumieraš ani ty, ani otec, nevyhodili ho z práce, máš domov, chodíš do školy, máš rodičov, ktorí ťa ľúbia. Je to mnohonásobne viac, než majú iní ľudia a predsa nepreklínajú. Nemôžeš mať všetko.“
„Ach,“ zastonal. „Lenže moje všetko si ty.“ Otočil sa ku mne a pobozkal ma, potom sme sa dlho objímali.
Deti z lúky sa pobrali domov, začalo sa stmievať. Sedeli sme potichu, bolo to posledný krát, kedy som si mohla v jeho náručí hovoriť, aké šťastie ma postihlo, že ho mám. Jednou rukou ma hladil po vlasoch a druhou ma držal za ruku. Uvedomovala som si, že všetky tieto veci sa dejú posledný krát. Keď sa dnes rozlúčime, nebudeme to my, ale ja a on.
O pol deviatej začali žiariť pouličné lampy. Tu v parku už bola tma, nad stromami sa pýšila tmavomodrá obloha, bolo zamračeno. Mohla by som tam s ním sedieť celé hodiny, dni, mesiace, roky,.. Niekto iný však rozhodol za nás.
Z našich posledných spoločných chvíľ ma vytrhlo zvonenie môjho mobilu. Mama. Volala mi, kde som. Mala som ísť okamžite domov.
„Opäť skvelé načasovanie.“ Vzdychla som si a položila mobil do lona. Spomenula som si na naše druhé rande. Bola zima, čakala som s ním na stanici, pretože šiel za matkou na víkend. Triasla som sa, a tak ma prvýkrát objal a dlho stískal. To sme ešte boli len dobrí priatelia. Zasvietili lampy. Z budovy železničnej stanice sa ozvala výzva všetkým cestujúcim, aby nastúpili. Pustil ma z pevného zovretia, no stále ma držal kolo pásu. Mala to byť naša prvá pusa, viselo to vo vzduchu. Naklonil sa a prvý bozk v mojom živote bol vzdialený ani nie dva centimetre od mojich pier. V tom nečakane zazvonil mobil – mama.
„Pamätáš si ešte naše druhé rande?“ Spýtal sa s náznakom úsmevu.
„Práve som na to myslela,“ zasmiala som sa, „vždy vedela kedy zavolať.“
„Vtedy jej to vyšlo dokonale,“ zasmial sa a trochu sa začervenal.
„Mesiace som zbieral odvahu spraviť to a jediným zvonením ma
poslala do čuda.“ Zasmiali sme sa, opäť som sa o neho oprela a na pár sekúnd som mala opäť pocit, že sme tí mladí zaľúbenci spred štyroch mesiacov. Prvé pohľady, prvé dotyky, prvé objatie, pusa,..
„Nevyšlo,“ dodala som. „Nemala som v pláne čakať týždeň, kým ťa znovu uvidím.“ Keď som vtedy s mamou dovolala, Cameron už musel odísť na nástupište. Očividne sa snažil nemyslieť na to, čo sa takmer stalo, na diaľku sa rozlúčil, otočil sa a odišiel. No bola som to ja, kto sa za ním rozbehol, zastavil ho a pobozkal.
„A teraz? Máš v pláne čakať, kým ma znovu uvidíš?“ Postavil sa a spýtavo sa na mňa pozeral, nevediac, či vôbec chce počuť odpoveď. Tiež som sa postavila, čakalo nás posledné dejstvo.
„Dohodli sme sa na rozchode.“ Zopakovala som. Sklesnuto spustil ramená a opäť hľadel do zeme. „Nevidím iné možné riešenie, to nie je dočasný pobyt, sťahuješ sa. Sám si to navrhol,..“
„Viem,“ odpovedal skôr, než som stihla dokončiť vetu. Dvihol zrak, celú si ma prezrel od hlavy po päty a povedal :“Ľúbim ťa. Stále viac.“ Do očí sa mi tisli slzy. Jednou z vecí, ktorú som na ňom bezprostredne milovala, boli jeho romantické chvíľky. Vedel byť tak romantický, že mi to bralo dych. Získal by si akékoľvek dievča, aké by chcel, len si nikdy dosť neveril. Nevedel sa uvoľniť, spontánny bol vždy len pri mne a pri jeho najlepšom kamarátovi.
„Aj ja ťa ľúbim.“ Povedala som a po líci sa mi už kotúľali prvé kvapky smútku. Tú vetu som totiž nikdy nepovedala úprimnejšie a smutnejšie.
Pristúpil bližšie a ja som sa mu hodila do náručia. Nikdy som po jeho objatí netúžila viac ako v tej chvíli, kedy malo byť našim posledným na neurčito. Stáli sme v objatí ani neviem, čas stratil na hodnote. Všetko, čo tu platilo, boli jeho ruky okolo môjho pásu, moje ruky okolo jeho krku. Jeho dych na mojom krku, moje slzy na jeho mikine.
Keď sme sa pustili, chytil ma za ruky a hojdal nimi zo strany na stranu.
„Ako prvý krát.“ Pousmial sa, no až vtedy som si všimla, že tiež plakal.
„Plačeš?“ Odvrátil zrak, pretrel si oči a neodpovedal.
„Teraz posledný krát.“ Pristúpil bližšie, zavrela som oči. Pomaly ma pobozkal na čelo, na nos a po chvíli na pery. Po líci mi stekali nie len moje, ale aj cudzie slzy.
Po pár minútach som si uvedomila, že je to posledný bozk, ktorý od neho dostanem. Že je to posledný bozk, ktorý mi venuje z lásky, lebo som jeho priateľka. Že až sa rozlúčime, budeme navždy už len „bývalý“ a „bývalá“. Ten pocit, že ho už nikdy nebudem mať pri sebe ako teraz, že už nikdy nebudeme spolu ako posledné štyri mesiace, že sa opäť niečo v mojom relatívne dobrom živote niečo pokazilo,...
Od toho momentu si nič nepamätám, čo sa stalo. Viem, že sme sa rozlúčili, cestu domov som však vôbec nevnímala. Spomínam si až na ráno deň po tom. Vtedy som sa zobudila s vedomím, že je v lietadle na ceste za novým životom, bezo mňa. Bola som opäť na začiatku.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
riaaa
19. 7.júla 2012 16:20
inšpirované skutočnosťou ?
Napíš svoj komentár