Najprv na toalety, a potom ako väčšina- postaviť sa pred dvere a dupkať nohou. čakať a čakať. Dvere sa otvorili a húf netrpezlivcov sa nahrnul do miestnosti. Vybrala som si miesto vzadu, nech mám pokoj. Prvotné formality sa vybavili, ide do tuhého.
Začal test, hodiny bežia. Tí, čo už na chodbe boli rozklepaní, boli ešte rozklepanejší a tí, ktorým mamičky pred chvíľou ešte dodávali posledné kúsky odvahy, sa do toho zakúsli ako lačný pes. Iní si ešte popíjali vodu a tvárili sa ako majstri sveta, čo bolo v danej chvíli, podľa mňa, závideniahodnou známkou sebavedomia. A čo som robila ja? Zvláštne, že si to poriadne ani nepamätám. Jednoducho som zapisovala to, čo mi mozog prikazoval. Ani neviem ako, a čas ubehol. Je koniec a môj test poloprázdny. Alebo poloplný?
Bolo to vyčerpávajúce, o čom svedčili aj kropaje potu. A nie len na mojom čele, ale aj na čele mojich súputníkov. Dokonca aj tým majstrom sveta sa zmenil výraz ich povýšeneckých tvárí.
Keď sme skončili, pocit bol hrozný, ale je to zrejme len prvotný dojem.
Takto som ja, o tri týždne čerstvý maturant, vnímala absolvovanie TSP v Brne. Všetkým, ktorí si ho tento víkend odbili, držím palce a prajem čo najvyšší percentil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
1. 12.decembra 2017 16:07
Držím palce, nech ťa prijmú!
Napíš svoj komentár