Tak som sa uchýlila spať do toho môjho brloha, pre zmenu s cieľom sa pred kamarátmi skryť a nemusieť čeliť nabrúseným jazykom oponentov. Zbabelo sa vyhnúť slovnej prestrelke, to nie je môj štýl. Tentokrát si to odpustím, z dôvodov vnútorného hlasu, čo šepkal- "Odíď!", tak som poslúchla. Aspoň vo voľné dni si nenechať skákať po hlave.
S predsudkami je to ťažké. S domýšľaním si skutočností ešte horšie a otravné reči horlivých nadšencov klebiet môžu, ale aj nemusia skaziť deň. Koho je čo do toho, nech sa spamätajú, nežijem pre nich. Spamätajte sa!
Lačné dni s poloprázdnym tanierom z obeda. Poloprázdny tanier ma vie rozčúliť a rozdráždiť vyhrávajúci žalúdok. To je asi ten dôvod, prečo zakopnúť o roh postele alebo zažívať tie chvíle, keď všetko vyletí z rúk, nič sa nedarí, dokonca aj zubná pasta odkvapne z kefky priamo na dlážku. Áno, presne to všetko sa mi dnes stalo.
Malátnosť ma dohnala k jedinému, čoho som bola schopná- doplaziť sa do postele s vyschnutým jazykom prilepeným o podnebie. Nestálo to ani za zrniečko maku, takáto fyzická neschopnosť. Knihy sa však neubránili mojej celkovej letargii a čo som začala, som aj dočítala. Knihy, mĺkvi a verní spoločníci.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár