– Laura, veríš v Boha? – spýtala som sa kamarátky
– Sama neviem, ty áno?
– Ja áno. Nikdy som v neho neverila, ale už verím. Vieš, niekedy ho cítim. Niekedy cítim, že je niekto so mnou. A ťažké chvíle v mojom živote sú tie, keď sa odo mňa vzdiali. Ty to tak necítiš?
– Čo ja viem...
– Tiež si nie som istá. Nemyslím si, že je to nejaký deduško sediaci na obláčiku. Skôr by som povedala, že je to nejaká energia. Možno dokáže zo seba urobiť aj človeka, aby niekomu pomohol.
– Prečo si to myslíš?
– Asi pred týždňom som sa prechádzala po sídlisku. Premýšľala som nad životom a nad Bohom. Tak veľmi som začala veriť, že naozaj existuje. Že je niekto stále so mnou. Ale nemohla som, lebo som nechcela byť blázon, ktorý si navráva veci, čo sú nemožné. Bola som tak veľmi zmätená z udalostí v poslednom čase a cítila som sa taká sama. Nič iné som si nepriala viac, ako poctiť prítomnosť toho niečoho. Tej vyššej sily. Pocítiť prítomnosť Boha, alebo Univerza, Intelektu, alebo nech si to nazveme akokoľvek. Predo mnou išiel asi tridsaťročný pán. Asi mu bola zima, lebo išiel rýchlo a fúkal si do rúk teplý vzduch. Keď ma uvidel, zrazu spomalil. Usmial sa na mňa. Potom sa pozrel dolu a zase na mňa. Nechápala som tomu. Potom povedal: „No tak, nebuď taká smutná.“ Vyrazilo mi to dych. Jeho úsmev bol taký nákazlivý. Po tele sa mi z neho rozlievalo teplo. Šiel ďalej a keď už bol za mnou, otočila som sa a otvorila som ústa. Chcela som niečo povedať, ale nemala som slov. On akoby vedel, že som sa otočila, otočil sa tiež. Pozrel na mňa a čakal, či niečo poviem. Keď zistil, že nie, znova sa usmial. Vtedy v duchu som sa sama seba pýtala, či je to znamenie. Či je to nejaký môj anjel, ktorý mi má pomôcť. A v tej chvíli, ako som si to pomyslela sa opäť usmial a žmurkol. Potom sa otočil a odišiel. Neviem, čo to bolo, Laura, ale cítim sa šťastnejšie, keď verím, že to bola jedna z tých energii, ktoré ochraňujú človeka. Aj malé deti to predsa vedia. Volajú ich strážni anjeli. A ak aj ten človek bol iba človek, pre mňa bol v ten večer mojím anjelom, – dopovedala som.
– To je naozaj zvláštne. Ale neviem, či som ochotná veriť, že to bola nejaká vyššia moc.
– Naozaj neviem, Laura, ale idem už domov, maj sa! – odpojila som sa od priateľky a šla som domov. Uvarila si čaj a ľahla si do postele. Veľmi rýchlo zaspala a onedlho sa mi začalo snívať. Už sa mi párkrát stalo, že som vo sne vedela, že sa mi sníva, ale naposledy to bolo už dávno a tak som bola rada, že sa to stalo znova. Môj sen sa odohrával v parku. Bola jeseň a všade bolo napadané lístie. Mala som hrubý kabát, takže mi nebolo chladno. Bolo tam krásne. Deti sa hrali naháňačku, ľudia sa tam prechádzali. Blízko mňa sedel na lavičke pán. Bol to černoch a mal vlasy zapletené do mnohých vrkôčikov. Pozeral sa pred seba. Prisadla som si k nemu.
– Dobrý deň, je tu krásne, však? – spýtala som sa ho.
– V snoch je vždy nádherne, – povedal a v širokom úsmeve odhalil žiariace biele zuby.
– Takže aj vy viete, že sa vám sníva? – spýtala som sa.
– Mne sa nesníva. Keď sa človeku sníva, jeho duša príde do iného sveta. To, kde žije normálne je iba jeden z mnohých rôznych priestorov, ktoré sú.
– Kto ste? – spýtala som sa vystrašene. Muž ku mne otočil hlavu.
– Ty to predsa vieš, – povedal s úsmevom. Poznala som ten úsmev, hoci predtým sa usmieval iný pán.
– Ty si... – začala som.
– Áno, – povedal on.
– Toto sa mi iba sníva, nemôžeš naozaj existovať.
– Prečo vravíš iné, než si skutočne myslíš? Nemusíš mať strach.
– Prečo sa mi toto sníva?
– Tvoja duša v spánku vždy odíde na miesto, na ktoré chce ísť. Niekedy ju to odveje tam, kam sa ísť bojí. A tvoja duša túžila pocítiť, že nie je sama. Hoci to už dávno vedela, však?
– A nevymyslel si ťa iba môj mozog?
– Sama si odpovedz.
– Prečo mi neodpovieš ty?
– Nemusím, lebo ty to dokážeš aj sama.
– Ale prečo sa má človek trápiť otázkami, keď mu môžeš odpovedať Prečo necháš toľkých, aby v teba neverili, keď im môžeš dokázať, že si?
– Tak ako si zlepšuješ pamäť tým, že si veci zapamätávaš, rovnako sa učí aj tvoja duša. Všetko, čo sa deje v živote má zmysel. Náhoda neexistuje. Iba vy ľudia nevidíte súvislosti medzi udalosťami vášho života. Zo všetkého sa duša učí. Tak ako nemá význam, aby ti učiteľ povedal výsledok príkladu na matematike, lebo by si sa to nenaučila, tak nemá význam, aby som ja ukázal ľuďom ako to všetko naozaj je.
– Ja verím, že svet je krásny. Že na počiatku a na konci je pravda a pochopenie. Verím, že v živote ide o to, aby človek pochopil. Všetko čo sa deje sa snaží dopomôcť nám pochopiť...
– Niekto zomrie a nepochopí základnú pravdu života.
– Že odpovede sú okolo nás, – povedala som a nespúšťala zrak z muža.
– Si na dobrej ceste, Petra, – povedal, usmial sa, postavil sa odišiel. Usmiala som sa. Túžila som ísť za ním, lebo pri ňom som cítila, že nie som sama. Cítila som, že má všetko zmysel. Ale nešla som, lebo som vedela, že nemám ísť. Vedela som, že o chvíľu sa zobudím a môj život sa mi bude žiť ľahšie, lebo to, čo som cítila, sa ukázalo byť pravdivé. Ale kde sú hranice medzi pravdou a vierou? Kde sú hranice medzi fantáziou a realitou? A sú vôbec hranice? O chvíľu sa park rozplynul a ja som videla len čierno. Uvedomila som si, že ležím na posteli so zavretými očami. Otvorila som ich. Pamätala som si svoj sen, ale už som necítila, že je taký skutočný, ako keď som spala. Teraz bol iba spomienkou. No na ten sen nikdy nezabudnem, pretože nechcem odmietať znamenia o tom, že je tu vždy niečo so mnou, ktoré mi život ponúka. Mala som povznášajúci pocit. Pretočila som sa na druhý bok. Usmiala som sa. Už som sa ničoho nebála, lebo som vedela, že nikdy nie som sama...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sissi
10. 6.júna 2008 20:13
no teda fu ha tak toto bolo fakt silne..neviem si predstavit zeby sa mi to stalo.tebe sa to naozaj stalo?ja si sny nikdy nepamatam
Napíš svoj komentár