Chyba v systéme...
Systém menom život...
Básne sú nanič, keď nedokážem povedať niekomu, čo cítim.
Všetky tie slová, ktoré dokážem spojiť, a vysloviť, nedokážem povedať vtedy, keď by som mala, lebo sa bojím.
Bojím, že niečo stratím, že stratím omnoho viac, ako som získala.
Že život bude ešte horší, ako kedy bol...
Bojím sa povedať čo cítim... Ale už sa to nedá skrývať...
Veď keď človek na niekoho myslí, tak čo je to potom?
Len pochabosť? Alebo túžba nájsť si dalšiu obeť, ktorú chcem pripraviť o slobodu?
Ja už ani neviem, čo píšem...
Nemám to komu povedať...
Nemám komu povedať, čo cítim.. Vlastne ani sama to už neviem...
Len viem, že myslím. Že na niekoho myslím, a možno si chybne myslím, že ho mám rada viac, ako len kamaráta...
A možno si to len nahováram, a túžim opäť niekoho pripraviť o slobodu...
Som ja vlastne človek, keď dokážem napísať takú báseň, no keď by som niečo také mala povedať niekomu, tak sa mi klepú kolená, a hneď uvažujem nad tým, čo môžem stratiť? ? ...
Cítim ako vo mne niečo zápasí... A bolí ma to.. Veľmi bolí, že sa nedokážem rozdhodnúť, nedokážem nič urobiť... Len sa na to dívať.. A tváriť sa, že sa nič nedeje...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár