Len ona, pes, ničím nerušená prechádzka a pár hviezd nad jej hlavou.
Zrazu zatúžila dívať sa na tie hviezdy s výšky trinásť poschodového bloku. Byť k ním čo najbližšie. K nepoškvrneným, čistým a žiariacim hviezdam.
Pes pobehoval okolo, bezstarostne, nevinne vykonávajúc svoju potrebu... Netrápilo ho, že to kazí prostriedie a netrápilo to ani ju.
Prázdno a jej prázdna hlava... No nebola až tak celkom prázdna.... Trápilo ju mnoho detailov.
Všetko sa jej miešalo v hlave ako nejaký bezmenný koktail. Mixér bol oproti jej hlave ničím....
Jej dej myšlienok bol zložitý. Túžila pred nimi utiecť, túžila sa s tým niekomu zveriť, no nedokázala dať do slovnej podoby to, čo cítila.
Bola ako anjel bez krídel, lienka bez bodiek, nebo bez slnka, život bez vzduchu. Cítila sa prázda a zároveň tak preplnená tými ťaživými vecami...
Jeden deň jej bolo fajn. Druhý ju zase dokázala rozladiť aj maličkosť. V další si zase spomínala na svoj minulý život a potajomky plakávala , rozčulujúc celé svoje okolie.
V duši cítila nevyriešené otázky no nepoznala odpovede na ne... Nemohla sa ubrániť náhlemu prívalu žiaľu skrývajúceho sa v jeho útrobách vychádzajúceho von vždy, keď to potrebovala najmenej.
Nedokázala spať. Vždy počula ten hluk mesta. Ničilo ju to. Život minulý aj život budúci. Túžila po dokonalosti. Dokonalosti svojho úbohého života posiateho samými prekážkami. Túžila po bezhraničnom priateľstve, opätovanej láske a ... Ani sama nevedela čo už chcela ... Aj keď to chcela...
Chcela zmenu.. Zmenu k lepšiemu... Zmenu niečoho, k niečomu.... Veľmi to chcela....
Ale všetko s ňou odmietalo spolupracovať....
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár