Pri nej spoznávam samu seba. Vidím zrazu jasne všetky svoje chyby. Ale aj všetky svoje prednosti...
Snažím sa vyslovovať všetky svoje pocity. Nikdy som to predtým nerobila, ale teraz musím. Musí vedieť ako sa cítim, čo cítim.
Všetky komplimenty, ktoré mi dáva ma z jednej strany tešia, no na druhej strane ma to desí. Vkladá do mňa priveľa nádeje, verí mi viac ako som si schopná veriť sama.
Bojím sa, že sklamem. Sklamem ju aj samu seba. Ktovie či som vôbec schopná sa povzniesť nad niektoré veci tak, ako som si to predstavovala.
Takmer zakaždým, keď mi povie, že ma má nesmierne rada sa rozplačem.
Prečo?
Cítim to tiež. A to je práve na tom. Som zvyknutá milovať, no nie že som tiež milovaná. A zrazu je to tu a ja to neviem prijať, lebo je to tak nepochopiteľné.
Ako ma môže mať rada? Čo vôbec môže mať na mne rada?
Pri jej slovách si vždy spomeniem na svoju lásku, ktorú som cítila k nemu. Nie teraz už necítim, že by som ho milovala, ale pri spomienkach si vybavím city, ktorými bolo zaplavované moje telo i moja myseľ. A práve to vo mne vyvoláva žiaľ. Pretože to obdobie vo mne zanechalo veľkú stopu, ktorú už nič nevymaže.
On ma nikdy nemiloval. Akoby aj mohol?!
Som odhodlaná dať jej všetko, po čom zatúži. Musí byť šťastná, lebo si to zaslúži. A potom budem šťastná aj ja.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
azel
2. 11.novembra 2012 18:13
Tak nech sa ti to podarí
strasne krasne sa to citalo. nchpm len, preco mas o sebe taku nizku mienku. co to vyvolalo
Napíš svoj komentár