Zničil si ma

„Podviedol si ma?“
„To sa nedá nazvať podvodom, drahá. Ty si ma odmietla, iná ma obšťastnila.“
„Podviedol si ma...“
„Hovorím ti, to nie je podvod!“
„Spal si s inou.“
„Spal. A je to tvoja chyba. Tak si nabudúce rozmysli, čo spravíš.“


Drahý,
ani neviem ako začať. Azda by som sa mala vrátiť tam, kde sa to všetko po prvákrát stalo.
Stáli sme v preplnenej čakárni u lekára. Ty si sedel a ja som stála. Dodnes neviem, prečo si tam bol, či si bol chorý, či len na kontrole. Nikdy si mi to nepovedal, nikdy som sa nepýtala. Viem len, že ja som celá horela, triasla sa a každú chvíľu som si k nosu prikladala vreckovku.
Ľudia sa tlačili k dverám ako supy na týždeň starú zdochlinu.
Zúfalo som sa rozhliadala po čakárni a pokúšala som sa nájsť voľnú stoličku. Márne. Všetkých päť-a-pol stoličiek bolo obsadených.
Sestrička pustila dnu ďalších troch pacientov a ja som sa priblížila ku dverám. Pozrel si na mňa a vstal si. Podišiel si ku mne a chytil ma za rameno. Nechápavo som sa na teba dívala.
„Nechcete si sadnúť? Nevyzeráte dobre.“
Sadla som si a ulavilo sa mi, že sa našiel niekto, kto mi doprial ten luxus.
Kľakol si si vedľa mňa a odhrnul mi vlasy, ktoré boli prilepené o moje spotené čelo.
„Je vám veľmi zle? Mám zaklopať sestričke?“
Bolo to až tak vidno?
„V pohode.“
„V pohode to asi nie je, keď plačete. Máte nejaké bolesti?“
Až vtedy som si uvedomila, že mi po tváry stekajú slzy a ja ich nevedomky zotieram chrbtom dlane. Vycerila som zuby, ako chabý pokus o úsmev a opäť som si vyfúkala nos.
Znovu si sa spýtal či nemáš pre istotu zaklopať, no namietla som. Počkala som kým vyjdú von tí traja pacienti a potom som sa surovo natlačila do dverí.
Počula som za chrbtom, ako niektorí čakajúci zaprotestovali, avšak v tom som začula tvoj hlas ako si ich zahriakol.

Keď som vyšla z ambulancie, ponáhlala som sa domov. Cestou som si ešte kúpila v automate horúci čaj. Vtedy si ma dostihol a ponúkol si sa, že ma zvezieš. Došla som pešo, lebo bývam neďaleko, a aj som chcela odmietnuť, lenže ledva som stála na nohách a tak mi táto ponuka padla vhod. Cestou sme sa ešte stavili v lekárni.
Keď som vystúpila z auta poďakovala som ti. Odišiel si. Ja som šla do bytu, napchala sa liekmi a lahla som si spať. Bola som veľmi vyčerpaná a na druhý deň som aj celkom zabudla, že sme sa vôbec stretli.

Až o dva dni, keď som sa cítila lepšie mi niekto zazvonil pri dverách. Otvorila som a najprv som ani nespoznala, že si to ty.
„Želáte si?“
„Ahoj. Viete, hovoril som si, že sa už možno cítite lepšie a tak by som vás rád pozval na kávu sem oproti do kaviarne. Padli ste mi do oka a jednoducho, nech sa snažím akokoľvek, nemôžem na vás zabudnúť.“
Bola som v rozpakoch, no keď som sa prizrela lepšie, spomenula som si matne na to, čo sa pred pár dňami stalo.
„Ale iste rada s vami pôjdem.“
Odpovedala som, hoci sa mi nikam nechcelo ísť. Mala som však pocit viny, že som na teba zabudla a hoci si to nevedel, chcela som to odčiniť.

A od tej chvíle sa pocit viny pre mňa stal bežným pocitom.
Rozumeli sme si, spočiatku to krásne klapalo. Chodil si za mnou a obklopoval si ma nehou, pozýval si ma na obedy, večere, do kina.
Ale neustále si mi nenápadne naznačoval, že by som si ťa mala vážiť ešte viac a viac. Že za to, čo pre mňa robíš by som ti mala nohy bozkávať.
Áno, len si spomeň na ten deň, kedy sme sa vrátili ku mne domov z večere v Prestíži. Mali sme trochu vypité a ty si začal byť príliš náruživý. Vrútili sme sa do mojej izby a zvalil si ma na postel.
„Prosím ťa prestaň, ešte nie!“ povedala som so žartovným tónom. Myslela som to však vážne. Vyliezol si na mňa a bozkával si ma na krk, rukami si skúmal moje krivky.
„Myslím to vážne. Prestaň!“ povedala som vážnejšie.
Bol si však celkom omámený a začal si mi rozopínať nohavice zatialčo tvoje pery hladili moje brucho.
„Dosť!“ skríkla som a rukami som sa vzoprela proti tvojim ramenám.
„Ženská, no tak! Nedávam ti dosť? Myslíš si, že obyčajné bozky mi stačia? Dokedy mám čakať? Už mesiac sa stretávame. Zaslúžim si viac!“
Zamrazilo ma v tej chvíli. Povedal si to tak bezcitne. Chvíľu si sa na mňa pozeral, vzápätí si si však rozopol nohavice a opäť si sa cezomňa prevalil.
Áno, uznávam, bola som zamilovaná. Nebol však ešte správny čas. Prosila som ťa, aby si prestal, aby sme ešte počkali. Ty si však nepočúval a pokračoval si ďalej.
Bola som tak zúfalá, že som ti pri prvej príležitosti – keď si sa mi zadíval do očí a chcel ma pobozkať na pery – strelila facku. Zoskočil si zo mňa a ja som vyletela z postele.
Schytil si ma za lakte a pritlačil o stenu.
„Toto si prehnala! Už nikdy to neurob! Rozumieš?! Lebo uvidíš!“
Mala som strach. Z očí sa mi vykotúlali slzy. Cítila som sa previnilo za to, čo som spravila.
„Prepáč.“
„Ty ma asi nemiluješ však? Zbytočne ti dávam moju lásku, keď ty mi ju neopätuješ.“
Citové vydieranie ti vždy šlo. Opäť som sa ospravedlnila a ubezpečila ťa, že ťa milujem. Naozaj som ťa milovala.
„Jedno PREPÁČ nič nevyrieši!“
„Čo mám urobiť?“
Odstúpil si odmňa a ukázal na svoje telo. Pochopila som.
Hoci s odporom a nechuťou, odovzdala som sa ti. A ty si si to nesmierne užíval a tak som mala pocit, že som spravila dobre.

Po milovaní si ihneď zaspal. Ja som ležala na chrbte a dívala sa na plafón. Dýchala som prudko, v očiach ma pálili slzy a v žalúdku som mala nepríjemný pocit.
Bolo mi zle. Zle z toho, čo som urobila. Šla som na záchod a vyvrátila všetku tú skvelú – drahú – večeru. Potom som vliezla do vane a pustila som na seba prúd horúcej vody. Cítila som sa taká špinavá a chcela som to zo seba zmyť. Nedalo sa.
Vrátila som sa do spálne. Spal si tak tvrdo a vyzeral si tak bezbranne. Zahambila som sa, že sa cítim zle a že som ťa naštvala.

Ráno som preto vstala skôr a pripravila ti raňajky, aby si mi odpustil. Usmieval si sa a vravel si, že som skvelá kuchárka. Že chlap potrebuješ ženu, ktorá vie variť, dobre sa milovať a ktorá ho v spoločnosti nezahambí. A tak som sa snažila, aby som ťa nikdy nesklamala. Ale ty si nebol nikdy celkom spokojný. A ja som si myslela, že chyba je vo mne.
Nuž a ty si mi dával patrične najavo, že sa nemýlim. Hoci som sa občas cítila ako tvoja slúžka, ako otrokyňa alebo ako poslušný psík, čo za tebou stále chodí, ty si ma vždy za niečo skritizoval. Nikdy si sa neospravedlnil ak si mi ublížil, dokonca si to otočil proti mne a napokon som sa ospravedlňovala ja tebe. A síce som cítila, že niečo nie je v poriadku, láska k tebe ma celkom oslepila. Preto som s odhodlaním znášala každú tvoju kritiku a každé poníženie a usilovala som sa, aby som sa zmenila k lepšiemu. Pritom jediný, kto sa mal zmeniť si bol ty.
Vtedy som to nevedela. Preto, keď si sa rozhodol, že budeme spoločne bývať, som sa slepo tešila. Predala som svoj byt na tvoje požiadanie a nasťahovala som sa k tebe. Tvoje komandovanie sa vtedy ešte viac stupňovalo, ale ja som stále bola v tom, že som spravila niečo zlé.
A potom prišlo to, čo vo mne prvýkrát vyvolalo pocit, že chyba nemusí byť len vo mne.
Prišiel si domov z práce a vrhol si sa na mňa len čo si vošiel do bytu.
„Som strašne nadržaný tak sa mi ukáž!“ skríkol si a ja som ucítila pach whisky. Nezvykol si sa opíjať, ale pár krát, keď si šiel s kolegami na drink si to prehnal.
„Drahý, najprv sa najedz.“
„Nie, chcem sa s tebou milovať.“
A už si zo mňa začal strhávať šaty. Mala som nepríjemný pocit. Odtiahla som sa a vtedy si to spravil. Strelil si mi takú facku až som padla na zem. Kým som sa spamätala, dostala som jeden kopanec do brucha.
„Keď mi nedáš ty, suka, tak mi dá nejaká iná.“
Odišiel si s týmito slovami a nevrátil si sa celú noc. Ja som ti celá zúfalá volala každú chvílu, písala SMS-ky, no ty si neodpovedal. Plakala som a opäť som sa cítila vinná.
Na druhý deň ráno si prišiel už v triezvom stave a zákerne si pozrel na mňa, zatialčo ja som popíjala celkom zničená instantnú kávu.
„Dúfam si si užila samotu. Ja som si užil skvelú spoločnosť.“
Vošiel si do kúpeľne a pustil na seba sprchu. Vošla som za tebou a dívala sa ako sa sprchuješ. Keď si si všimol, že som tam, uškrnul si sa.
„Priprav sa, že vždy keď ma odmietneš, užijem si s inou.“
Nebola som prekvapená tým, čo hovoríš. Len sucho som sa opýtala:
„Podviedol si ma?“
„To sa nedá nazvať podvodom, drahá. Ty si ma odmietla, iná ma obšťastnila.“
„Podviedol si ma...“
„Hovorím ti, to nie je podvod!“
„Spal si s inou.“
„Spal. A je to tvoja chyba. Tak si nabudúce rozmysli, čo spravíš.“

Opäť si mi raz ublížil a opäť som sa za to cítila zodpovedná. A časom som si začala uvedomovať, že to nebolo prvýkrát a ani naposledy.Tíško som to však pretrpela a snažila sa ti dať všetko, čo odomňa chceš, len aby si nemal príležitosť mi ublížiť.
Ty si si ju aj tak vždy našiel. Ja som už bola zúfalá a tak som začala hľadať útechu v sebaubližovaní. Spočiatku to boli len malé ranky, malé nehody pri holení nôh. Neskôr to boli väčšie rany prinášajúce útechu. Tá bolesť prekrývala tú duševnú bolesť, ktorej som sa nemohla zbaviť.
Napokon moje rany začali byť hlboké a občas ma to až vydesilo, lebo som to krvácanie nedokázala zastaviť.
Raz som sa na ruke porezala tak moc, že som musela ísť na pohotovsť, aby mi to zašili. Lekár sa pýtal, čo sa stalo a ja som sa vyhovorila, že som krájala zeleninu a vyšmykol sa mi nôž. Nechcel tomu veriť, lebo rez som mala na takom mieste, že to by sa ani náhodou nemohlo stať, no nerozoberal to a zašil mi ruku.
Prišla som domov a ty si sa spýtal, kde som bola. Všimol si si obväz na mojej ruke a spýtal si sa so záujmom, čo sa stalo. Srdce sa mi v tej chvíli opäť rozbúchalo, lebo som mala pocit, že ti na mne záleží.
Povedala som ti tú istú historku, čo doktorovi a ty si mi uveril. Alebo si tomu chcel veriť.

Po tejto nehode som sa rezania nadobro vzdala a ešte mi aj začala svitať nová nádej, že si sa zmenil. Ale dobré vystupovanie ti vydržalo sotva týždeň a opäť si ma začal ponižovať a kritizovať.
Večer si chodil neskoro domov, prestal si mať záujem o milovanie, odmietal si moje bozky, nechutilo ti už moje jedlo. A ja som si vyčítala, že som zas zlyhala.
Útechu som tentoraz začala hľadať v liekoch na bolesť. Nemala som fyzické bolesti, ale väčšie množstvo liekov utlmilo moju mysel a tak som väčšinu z tých duchaprázdnych dní prespala.
Vyhovovalo mi to. Dávky liekov som stále zvyšovala, prestala som jesť, prestala som chodiť von. Ty si bol doma tak málokedy, že si vôbec nevedel, čo sa deje a aj keď si domov prišiel, nič si si nevšimol. Len si mi vynadal alebo si mi dal zopár faciek a znovu si odišiel.

Nikdy mi ani nenapadlo, že by som to mala s tebou ukončiť, rozísť sa alebo ťa bez slova opustiť. Nikdy. Bola som ako začarovaná a myslela som si, že musím byť s tebou. Že musím pri tebe stáť v dobrom i zlom, aj keď sme sa ešte nevzali.
Lenže potom si ma opäť šokoval, keď si raz prišiel uprostred noci domov a vytiahol ma z postele.
„Čo sa deje?“ nechápavo som sa spýtala.
„Vypadni!“
„Čo že?“
„Vypadni!!!!!“
„Kam? Čo sa deje?“
„Zbal si veci a vypadni!“
Bola by som sa rozplakala, ale mala som v sebe zahrsť liekov a tie otupili moje zmysli aj všetky emócie. Kymácala som sa zo strany na stranu a hľadela na teba.
„Tak pohni! Zbal sa!“
Kričal si a ja som začala hľadať kufor.
„Zbal si všetko a odíď! Už ťa nechcem nikdy vidieť!“
Hádzala som do kufra všetko, čo mi prišlo pod ruku. Ani som si nevzala všetko, len to čo som v tej chvíli našla. Obliekla som si župan a zavrela som kufor. Až vtedy mi doplo, že ja vlastne nemám kam ísť. Byt už nemám, predala som ho.
„No tak! Čo tu tak postávaš. Choď!!!!“
„Nemám kam ísť.“
„To ma nezaujíma. Keď si sprostá a predala si si byt...“
Zabudol si, že si ma donútil predať ho, lebo to bola tvoja podmienka, ak som chcela bývať s tebou. Obula som si tenisky a zdvihla som kufor. Bol ťažký, ale mala som dosť sily na to aby som ho uniesla. Bez mihnutia oka som vyšla na ulicu, zložila som kufor na zem, sadla som si naň a až vtedy som sa rozplakala. Vtedy som pochopila, že už nemám nič, nikoho. Vtedy mi ako jediné vhodné riešenie prišla samovražda.
Rozhliadla som sa a uvidela som rebrík vedúci na strechu paneláku. Vyliezla som po ňom hore a zahľadela som sa na prázdnu ulicu. Postavila som sa na kraj a cítila som ako mi vietor tlačí na chrbát a všetky vlasy mi veje do tváre. Brala som to ako signál, aby som zoskočila.
Vystrčila som pravú nohu a chystala sa odraziť, no vtom ma ktosi chytil za ruku a stiahol späť.
Odhrnula som si vlasy z tváre a uvidela som mladú ženu. Bola športovo oblečená. Vyzerala akoby si šla uprostred noci zabehať a náhodou natrafila na skokanku na streche.
Objala ma a prosila, aby som nerobila hlúposti.
Spýtala sa, prečo som to chcela spraviť a ja som jej povedala ako si mi počas celého nášho vzťahu ubližoval. Tvárila sa chápavo a navrhla mi, že mi pomôže. Že má jeden volný byt, ktorý dáva do prenájmu.
Vtedy som sa cítila strašne. Spravila som chybu, že som chcela ukončiť svoj život. Smrť nič nevyrieši. Niekedy sa stačí len lepšie rozhliadnuť a hľadať riešenie. Skutočné riešenie.

Tá žena sa stala mojou najlepšie kamarátkou a veľmi mi pomohla a pomáha dodnes. A ty? Ty teraz iste ubližuješ ďalšej žene, druhej, tretej, štvrtej... Ničích ich životy tak, ako si zničil môj?!
Vďaka tebe som ľuďom celkom prestala veriť, vďaka tebe som sa všetkého vzdala, všetko stratila.
A síce žijem, ale s veľkou ranou na srdci, ktorá sa tak skoro nezahojí.

 Blog

30 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu