V posledne dni sa zvyknem zamyslat nad tym, ze v podstate kazdy clovek, ktoreho som niekedy stretol a mal som s nim nejaky vztah, aj ked sa ten vztah zdal akykolvek nevyrazny, mi nieco dal a nejakym sposobom ma zmenil. Stretnutia s druhymi ludmi formuju nasu osobnost, to je uz zname, ale v podla mna je v tom nieco viac.
Len ako priklad napisem,ze odkedy som na strednej, teda od zaciatku skolskeho roka, zoznamil som sa tu okrem ineho s dvoma babami. Obe su uplne ine, a vlastne v mnohom aj ine odo mna. S jednou sme si zvykli pisat o psychologii (je to jeden z mojich najvacsich zaujmov, co vlastne mozete vidiet aj z niektorych mojich clankov . Nakoniec mi poslala jeden velmi dobry psychologicky test. Ked som si ho spravil, uvedomil som si, ze sa tykal presne toho, co je moj najvacsi problem - co som si ani vobec neuvedomoval. Zacal som teda na tom pracovat, kedze vdaka tomu testu som si uvedomil, ze zmenu potrebujem, a zmenil som tak cely moj zivotny styl. Zakratko nas "vztah" (nebol to ziaden vztah, len sme si pisali o psychologii) uplne skoncil. Ktovie, ako by pokracoval, keby, ale nieco mi to dalo. Malo to zmysel.
S tou druhou som sa zoznamil nedavno na lyziarskom, tiez uplne nahodou. Zvykli sme spolu vela kecat, na lyziarskom sme boli stale spolu, potom sme si zacali pisat. Je uplne ina ako ja, ale rozumeli sme si. Az kym som sa ju pokusil pozvat na rande no co uz, mal som pocit...takze odvtedy to slo nejako dolu vodou. Lenze aj teraz si zacinam uvedomovat, ze ona tiez podstatne zmenila moj pohlad na svet. Nie uz nejakym testom, ani nicim velkym, ibaze tym, ze bola uplne ina ako ja, som si nejako zacinal uvedomovat jej zivotny styl - typicky blaznivy tinedzersky - a uvedomil som si, ze ja pred takym zivotom ako ma ona, uz dlho utekam a nejako sa snazim viest skor ten vazny dospelacky styl a nejako utekam pred mladostou, ktoru by som si mohol uzit.
Nebudem zachadzat do podrobnosti, preco, ale za posledny tyzden som vdaka tej holke opat raz spoznal sam seba a opat som sa rozhodol zmenit svoj zivot.
Mozno som to cele pisal trochu chaoticky ale to, co som tym vsetkym chcel povedat, je, ze vsetky stretnutia s druhymi ludmi, nam nieco mozu dat, mozu nas nieco naucit a ukazat nam nieco o nas samych. Mozno ziadne stretnutie nie je nahoda...ked tak rozmyslam, v kazdom cloveku, ktoreho spoznam, vidim nieco, co on ma a ja nie, s cim on zije a ja s tym bojujem, alebo to, co mame obaja, a ja si len vdaka nemu uvedomujem, ako s tym asi mozem posobit a ci to nie je chore. Ludia, ktori sa boja stretnuti s druhymi, sa najskor boja toho, co si o nich ti druhi pomyslia. Ale co ak sa len boja sami seba, boja sa poznania seba samych, a podvedome tusia, ze prostrednictvom stretnuti s druhymi ludmi by sa o sebe mohli dost vela nepekneho dozvediet?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
s tym mozem len suhlasit....opat ....ja sa v podstate z ludmi od ktorych nic nedostavam alebo skor od ktorych sa nemozem nic naucit ani velmi nestretavam....akosi nie su pre mna zaujimavi aj ked si to casto uvedomim az neskor....trosku zmatok...vsak?
3
ano taktiez mozem suhlasit, je to pravda
aj ked stretnem zleho, protivneho cloveka, tak si od neho nieco odnesiem...mozno prave to poucenie aby som sa tomu vyhybala...
ale vzdy si nieco odnesiem...a naozaj som zistila ze ma to meni...velmi v poslednom roku somsa zmenila velmi, da sa povedat ze sa uplne zmenil moj pohlad na svet a celkove zmyslanie...
a myslim ze je to hlavne ludmi ktorych som spoznala...
aj ked stretnem zleho, protivneho cloveka, tak si od neho nieco odnesiem...mozno prave to poucenie aby som sa tomu vyhybala...
ale vzdy si nieco odnesiem...a naozaj som zistila ze ma to meni...velmi v poslednom roku somsa zmenila velmi, da sa povedat ze sa uplne zmenil moj pohlad na svet a celkove zmyslanie...
a myslim ze je to hlavne ludmi ktorych som spoznala...
4
takto som sa na to nikdy nepozerala...na tuto problematiku...v kazdom pripade je to velmi zaujimave a rozsirilo to moj obzor
5
Súhlasím s celou úvahou,je velmi fajn,ale najviac ma zaujala tá čast o druhom dievčati a hlavne záver z neho. Myslím,že som v tomto ako ty,všemožne sa vyhýbam tým šibnutým tínedžerom,vadí mi všetko čo robia a ako sa správajú,no niekedy,ked som náhodou s niektorými z nich,prídu mi smiešni,ale nie až tak cudzí. Všimla som si,že celkovo akosi zápasím s tým,ako sa mám vlastne správat?? Ked sa snažím chovat slušne,rozumne a blá blá blá,necítim sa celkom vo svojej koži,no mám pocit,že to je aj kvoli rodičom. Pretože im vadí mnoho vecí čo pubertáci robia (napr.chodenie na koncerty,či inam bez nich,opíjanie sa,neviazané zabávanie sa a podobne) a tak mám niekedy pocit,že som sa im akosi podriadila,radšej na ten koncert teda nejdem,nech sa matka o mna nebojí a nie je smutná ak by sme sa mali kvoli tomu pohádat,ale toto zas neberú ostatní... Kamaráti nechápu,že jej radšej ustúpim,že nerobím bláznoviny a to nejako ničí moju osobnost,asi by som sa mala správat ako oni,mala by som byt typická drzá pubertáčka,no to tiež nedokážem.A to ešte nehovorím o kamarátoch,ktorí by už naozaj mali byt dospelí,ale chovajú sa detskejšie než ja,teraz ale neviem čo je horšie,tak či tak,to nie je ono..
Napíš svoj komentár
A uplne si viem predstavit nieco pod tou vetou, "vdaka tej holke som opat raz spoznal sam seba"
Len tak dalej