Ako som prvýkrát volala na tiesňovú linku, alebo Aj v Leopoldove si mafia vyrovnáva účty

Včera bola dlhá noc. Veľmi dlhá a únavná, najmä pre mňa. Stala som sa totiž svedkom zločinu. Nie až tak úplne a doslovne. Ale bola som prvá, kto ten zločin ohlásil. Ale tak poporiadku. Prípadné chybičky mi dnes výnimočne odpustite, ešte teraz sa mi trasú ruky.

Bolo asi trištvrte na štyri ráno, keď sa ozvala prvá rana. Pokojne som ležala v posteli, viac spiac ako bdejúc. Ale už som trošku bola hore. A vnímala som farby za oknom a tie divné výbuchy. Najprv som si myslela, že nejaký debil odpaľuje ohňostroj. Lebo zaznela rana, ovzdušie sa zafarbilo na modro, potom ďalšia - všetko bolo jasno žlté. Posledná farba bola červená, ostro červená a oranžová. A tá osvecovala celú uličku akosi dlho, navyše stále také divné zvuky za oknom. Až vtedy mi napadlo, že sa teda na ten ohňostroj pozriem - a to týpkovi z vedľajšieho činžiaka horelo auto!!! Pod naším balkónom, pod mojím oknom. Plamene šľahali aj do štvormetrovej výšky.

Zburcovala som brata. Potom oca. Chcela som budiť aj mamu, ale tá bola v práci. Oco nasraný, že načo ho budím, skontroloval situáciu a oznámil mi: "Volaj 112-tku!"

A ja som vykonala. Ešte som tak polovične spala, myslela som,že sa mi to všetko sníva. Ani si presne nepamätám, čo som im povedala. Koktala som piate cez deviate, ešte som im aj zle rozumela. Keď ma konečne prepojili na hasičov, Buchla aj štvrtá pneumatika a plamene nebezpečne oblizovali zadok auta. Nebola nám všetko jedno, keby buchla benzínová nádrž, máme po Vianociach, keďže náš byt by bol prvý na odstrel.

Hasičom to strašne trvalo. Aspoň tak sa nám zdalo, no teraz, z odstupom, to mohlo byť aj tých desať minút. Ale potom im zas dlho trvalo, kým niečo začali robiť. A my sme len tŕpli, že či to stihnú, či preventívne nemáme zaľahnúť k zemi. Oco bol ešte nasratejší. Vraj, keby sme volali do Markízy,tí by tam dorazili skôr.

Uhasili to až o pol piatej. Majiteľ auta sa tam len prechádzal s hlavou medzi lopatkami. Debil! X-krát sme mu hovorili, aby to neparkoval tak blízko pri nás! Debil! Chudák, samozrejme, veď býva v nájomnom byte pre sociálne slabších a má dve autá. Teraz už len jedno, na tom luxusnom meďáku si už nezajazdí.

Ja som už potom ani nespala. Nedalo sa mi. V izbe to tak štipľavo smrdelo, lebo som zabudla zavrieť okno. Bolela ma hlava. Stále som sa len prehadzovala na posteli. Bolo mi smutno a celá som sa triasla, pritom som ani nemala dôvod. Takéto čosi by som skôr očakávala v Kriminálke Miami, než u nás, v Leopoldove.

A teraz, len posledná otázka - môžu za mnou prísť policajti s otázkami?

 Blog

21 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu