Vlak som stihla ltt. Púder a riasenku som nanášala počas neuveriteľného natriasania na všetky strany. Vo vlaku bolo teplo, neskutočné teplo, a smrad, ktorý pochádzal od môjho spolucestujúceho, starého, neforemného dedka, ktorý nastúpil v HC. Okno sa prirodzene, otvoriť nedalo, tak som sa varila a dusila a ľutovala samú seba, pretože horšie to už naozja nemohlo byť.
Juj, ako som sa vtedy mýlila! Do Nitry sme dorazili načas, veľmi som sa tomu potešila, nie ani tak kvôli prednáške, ktorú som už teda evidentne mala stihnúť, ale kvôli sebe, že som bola na čerstvom a chladnom vzduchu.
Na univerzite ma ale čakal šok. Prednáška odpadla, pán docent si pomýlil termíny, takže sa mi razom pomenil celý rozvrh, všetko som všetkým sa prekrylo, a mne bolo jasné, že letný semester zrejme nedokončím ani do septembra. Najviac ma však štvalo, že som musela tak skoro vstávať a vlastne úplne zbytočne. To je nevýhoda toho, keď musíte do školy dochádzať, zasvätenci vedia, že je to horšie než samotná výška. Nuž, čo už, nezostávalo mi nič iné, len čakať na nasledujúci seminár. Ten sa, našťastie uskutočnil, no pre zmenu som zistila, že som z mesiaca na mesiac hlúpejšia, že si už nedokážem zapamätať ani len debilné delenie morfém. A potom sa to znovu všetko opakovalo. Znovu odpadla prednáška a ja som znovu mohla čakať na chodbe.
Bolo už dosť neskoro poobede, keď som sa spolu so spolužiakom Tonkom dostala na Zobor, na moju ďalšiu prednášku, v poradí už tretiu za ten deň, no vlastne prvú, pretože ostatné dve sa nekonali. Nasraná som bola neuveriteľne, hladná, zničená, psychicky nadne. To som ešte nevedela, že dno je iba začiatok. Prednáška sa konala, chvalabohu, tá, ktorá nasledovala po nej tiež. Ibaže vonku, za oknami, sa udialo čosi zvláštne. Začalo snežiť. Všetci sa tomu potešili, bolo to krásne, nádherný pohľad na nežnú, bielu prikrývku. Ibaže sneženie neustalo ani po dvoch hodinách,práve naopak, zmenilo sa na takú menšiu kalamitu, ktorá sa postupne zhoršovala.
Mala som dvadsať minút na do, aby som sa dostala zo Zobora do mesta a stihla môj autobus, mimochodom,posledný v nejakom normálnom čase. Normálne by nám to Tonkovým autom trvalo maximálne päť minút, no teraz bola na cestách pohroma. Autobusy nemohli do kopca vyjsť, tak zastavili pri zasneženej krajnici, vyhodili štyri smerovky a cestujúci z nich museli vystúpiť. Jedinú známu cestu nám zas zablokoval kamión, ktorý priamo pred našimi očami odtiahol snežný pluh. Na stanicu som nakoniec dorazila, čuduj sa svete, načas, no ak by som aj meškala, nič by sa nestalo. Môj autobus totiž neprišiel. Najprv meškal desať munút, potom dvadsať a potom sa naštvala a šla dokelu. Bola so premrznutá na kosť, hladná a strašne sa mi chcelo cikať. Klincom do mojej rakvy boli verejné záchody. Už nikdy, nikdy viac.
Domov som nakoniec prišla, vlakom, keďže medzi HC a NR sa vytvárali kolóny, ani môj priateľ, ani môj oco pre mňa nemohli prísť. Bolo niečo po pol desiatej a ja som už túžila iba po mojej posteli. Bola som nahnevaná, neuveriteľne, neuveriteľne naštvaná, no najmä unavená. Veď hnevať sa môžem aj zajtra. Teraz chcem spať.
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A mimochodom, Maja mi prave vravi, ze zijes v tom, ze Glejtek sa vola Mirko, ale nie.... vola sa Viktor nas sexi profak zo psycholy