Ako Ženy z rodu Gilmorovcov

Idem písať veselý blog. Už dávno som taký nenapísala. Ale keďže som prišla domov so skvelou náladou, napadlo mi, že vyprodukujem niečo veselé, na čom sa ostatní pobavia a potom budú mať dobrú náladu aj oni. Ha!

Ako sa tak hrabem v mojich starších blogoch, nepísala som ešte nič o svojej rodine. Tak nebudem písať o ocinovi, ktorý legálne vlastní zbraň (všetci si naňho dávajte bacha!) ani o krstnom, ktorý má tiež zbraň, ale nelegálne. Nie. Chlapi v našej rodine sú vlastne priženení. Našu rodinu, tvoria ženy.

Moja babka, moja mamina, jej mladšia sestra a zároveň moja krstná. Tri úžasné, sebestačné, tvrdohlavé, inteligentné a milujúce ženy z rodu Krajčovičovcov. Všetky ma ovplyvnili, všetky ma vychovávali, všetky ma milovali a dúfam, že aj milujú. A všetky považujú za svoju povinnosť radiť mi. Inak povedané, starať sa do môjho života.

Začnem babkou. Teda babičkou, ja ju volám jedine babička a nikdy inak. Len pred týždňom oslávila šesťdesiatku. Áno, mám mladú babičku. Ona totiž moju mamu porodila v šestnástich. Aj na tú dobu to bolo skoro. Ale zas, keď som videla deduškove fotky z mladosti ani ja by som neodolala a tutovo mu dala. Babička bola krásna žena. Teda, ešte stále je, ale v mladosti by mohla kľudne kandidovať aj na Miss. Dlhé blond vlasy, vysoká, štíhla postava. Hrávala hádzanú a plávala - doteraz ma nudí historkou, ako raz vo Váhu zachránila nejakému Cigáňovi život. Nech je ako chce, moja babka je expertka na alkohol. Bola totiž šenkárka a nebyť hnusného kapitalizmu, bola by ňou dodnes. Ale ja piť nesmiem. Ani fajčiť. To mi najčastejšie tvrdí s cigaretou v ruke.

Náš bežný rozhovor posledných dní:
"A ako si sa s ním spoznala?" pýta sa na Martina.
"Cez internet," odpoviem jej.
"No len aby to nebol nejaký 50-ročný úchyl," dušuje sa pri druhej fľaške červeného.
"Babi, ja som sa s ním už stretla."
"A spala si s ním?"

No čom jej na to odpovedať?

Teraz o mojej mame. Najlepšej kuchárke na svete, čo nás s bratom tak miluje, že by nás najradšej stále držala doma. Umiera od strachu, keď sa jej neozývam v pravidelných intervaloch a keď má zlú náladu, dokáže sa nervovať a hulákať na nás aj niekoľko hodín. Potom sa ale upokojí, prídeme za ňou aj s bratom so šteňacími očami a máme odpustené. Je to expertka na vzťahy. Doteraz mi neodpustila, že som sa rozišla s Mirkom. Citujem ju: "To je to najhoršie, čo si mohla urobiť, si totálne neprispôsobivá, nedočkavá, rozmaznaná a hlúpa. Takto som ťa ja nevychovávala. Hneď zajtra pôjdeš za ním a ospravedlníš sa mu a odnesieš mu tento koláč, nech si, chudáčik, trochu zamaškrtí."

Môj dnešný rozhovor s ňou:
"A chodíte teda spolu?" vypytuje sa ma na Martina.
"Mami, ja neviem čo ešte všetko bude, je mi s ním dobre, mám ho rada."
"A držali ste sa dnes za ruky?"
"Áno, jasné."
"Tak potom spolu chodíte..."

To je logika, čo?

Tretia Krajčovička je moja krstná mama. V čase, keď som sa narodila, mala nejakých osemnásť. Čiže nechcela, aby som ju volala krstná, ale menom - Martina. Keď ju nejako naseriem, je schopná sa mi vyhrážať, že odteraz ju budem musieť volať krstná matka a vykať jej. Sliby, sliby, sliby.

S Martinou si aj napriek jej hašterivej a tvrdohlavej povahe rozumiem najviac. Je expertka na sex. Takže možno viem všetko o jej gynekologických problémoch a o sexe po dvoch pôrodoch, ale ona vie na oplátku všetko o mne a o mojich partneroch. Vie, keď si kvalitne zasexujem aj keď to až také kvalitné nie je - vtedy mi vie odporučiť tucet polôh, pri ktorých sa mi to bude páčiť viac. Alebo tucet chlapov, ktorí mi to urobia lepšie.

Nie sme tak celkom ako Gilmorky. Vieme sa pohádať stokrát horšie, vytknúť si aj to posledné, hádzať po sebe nože aj prázdne fľaše od vína.

Ale viem sa aj pochopiť, jedna druhej pomôcť a hlavne - milujeme sa tak, ako to len ženy dokážu. Som hrdá, že som členkou takej famílie, že mám také jedinečné gény a
také úžasné ženské pri sebe.

 Blog

35 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu