Každý sem môže napísať všetko. Všetko a pritom nič, pravdu zaobalenú v stoeurovej lži, výmysel svojho chorého mozgu aj zničujúcu lovestory pravdivejšiu než Odviate vetrom. A čo ja? Čo sem mám písať ja?
Je to tak, zas neviem o čom. O čom mám začať. Inšpirácia odišla n mesačnú okružnú plavbu po gréckych ostrovoch a mňa tu nechala samú, samučkú ako prst, ale s neutíchajúcou potrebou niečo napísať. NIEČO!!! Hocičo.
Meravejú mi prsty a svrbia ma dlane, oči nebezbečne búdia po klávesnici, na jazyku mám nadpis a v hlave... v hlave je prázdno. Totálne vymetené. Ako po kvalitnej opici spôsobenej nekvalitným alkoholom. Z leopoldovského liehovaru.
A tak tu sedím jak päť peňazí a prepisujem už päťdesiatkrát prepísanú vetu, ktorá je aj tak o ničom. Túžim sa vyjadriť, potrebujem sa vyjadriť, proste sa len chcem vyjadriť a ono je to všetko na prd, lebo sa NEDOKÁŽEM vyjadriť. Lebo netuším o čom.
A potom, zrazu, keď to už ani nečakám, sa zadívam na monitor a uvedomím si, že som to zvládla. Napísala som aspoň niečo. A bez tej blbej a preceňovanej inšpirácie. Tento raz som kopla múzu ja a to rovno do zadku. Napísala som to. To, čo som potrebovala, to čo som chcela. Lebo pocity nemusia byť len zaujímavé, dojímavé, vzrušujúce či strašidelné. Môžu byť aj celkom obyčajné. Ako tie moje...
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
titusik
7. 3.marca 2009 23:18
kopia mojich pocitov obcas Chcem, tak strasne chcem a neviem ako Ale puntik ti za to, ze si JU kopla Konecne jej niekto dal po hube
Napíš svoj komentár