To leto bolo neobyčajne horúce. Prašná zem priam volala po blahodarnom daždi a rovnako vyprahnutý som bol aj ja. Práve som sa rozviedol a akosi strávil skutočnosť, že odteraz budem sám, slobodný ako kedysi, no vonkoncom nie rovnako šťastný.
Prenajal som si malý byt s balkónom vo veľkom, historickom, no zrekonštruovanom dome na hlavnej triede. Oproti bola cukráreň v červenou markízou nad terasou pokrytou zeleným kobercom. Zvykol som si sadnúť každý večer na balkón, ktorý bol najútulnejšou časťou môjho skromného obydlia, popíjal som ľadovú kávu a pozoroval nehybné okolie.
A vtedy som ju uvidel. Stála uprostred tej veľkej terasy a zametala. Zametala mlčky a sústredene, rýchlymi pohybmi tak nešetrnými k jej útlemu telu. Bola skutočne drobná, štíhla, s dlhým konským chvostom hnedých vlasov siahajúcich až po pás. V tej chvíli som jej nevidel do tváre, pretože mi bola obrátená chrbtom, no zrazu som si vedel presne predstaviť jej veľké, detsky naivné oči orámované hustými čiernymi mihalnicami. Vedel som si presne predstaviť jej drobný nos, na konci trošku špicatý a na tvári ma hrial jej úsmev, úprimnejší než vrúcna modlitba. A keď sa konečne otočila a pozrela mojím smerom, zistil som, že som sa takmer vôbec nemýlil. Odvtedy som ju pozoroval každý večer.
Pripadal som si ako tajný agent či nájomný vrah. Už som presne poznal jej rozvrh, presne som vedel, kedy prichádza do práce aj kedy z nej odchádza, tešil som sa, keď vyniesla von objednávku a ešte viac som sa tešil, keď v zapadajúcom slnku zametala zelenú terasu. Zavše mi niekedy pripadalo, akoby zametala lúku, skutočnú a nádhernú, o chvíľu vykvitnúcu lúku.
Vždy mala oblečené biele tričko, ktoré trošičku presvitalo, čierne nohavice, na zadku trochu úzke a okolo bokov obviazanú červenú zásteru, obopínajúcu jej štíhly pás. Pracovala sústredene a takmer bez prestávky, len sem-tam sa zastavila a obzerala sa po celej ulici, akoby kohosi vyčkávala. Nikto však neprichádzal a ona odchádzala každý večer sama.
Zlom nastal koncom júla, kedy po ňu prišiel po prvýkrát. Bežala mu naproti a hodila sa mu do náručia, akoby ju prišiel zachrániť, akoby ju jedine on mohol vykúpiť a vytrhnúť z tohto strašného sveta. Bol vysoký a počerný, na prvý pohľad dosť obyčajný. Nedokázal som pochopiť, čím si ju k sebe pripútal a čo na ňom vidí. Vôbec sa k nej nehodil a ona sa vôbec nehodila k nemu. Chodieval za ňou však každý večer, vytrvalo a verne, ako pes chodí za stopou svojho pána, a ona sa mu každý večer hádzala okolo krku.
Jeden večer znovu zametala terasu. Horúčava sa dala krájať, dusný vzduch bol nedýchateľný a ťažko visel kdesi pod krvavým nebom. Ona stála na zelenej lúke s metlou v ruke a pohľadom sledovala horizont na opačnom konci ulice. Meškal. To mi bolo hneď jasné a na moje veľké prekvapenie ma to aj tešilo. Nemeškal dlho, len pár minút, no ona bola aj tak viditeľne nervózna, prerušovala svoju prácu stále častejšie a stále častejšie blúdila zrakom po diaľavách mesta.
Pracovala tak nesústredene asi hodinu. Bola už na nej poznať únava, no ona stále vytrvalo zametala ten istý kút terasy, navyše stále tak energicky. Biele tričko, už celé prepotené, lepilo sa jej na útle telo a jasne sa pod ním črtali dva hroty mladých pŕs. Na čelo jej vystúpili kropaje potu, v ktorých sa blyšťal západ slnka. Pery mala vlhké, trochu pootvorené, skrývajúce jazyk a dva rady perleťových zubov. Jej hlasný dych mi znel v ušiach a pohľad som nedokázal odtrhnúť od jej vzdúvajúcich sa a klesajúcich pŕs. Pohupovala sa v bokoch, vrtela zadkom a zástera okolo nej povievala. Zrazu bola neuveriteľne zvodná. A hoci si to zrejme ani neuvedomovala a nerobila to naschvál, náhle som sa cítil ako býk, ktorého skúsená milenka – toreador, láka do svoje postele iba jednoduchými pohybmi červenej plachty. Vzrušila ma predstava jej od potu sa lesknúcej, nahej pokožky, hoci som nikdy nevidel ani len jej odhalené rameno. Vzrušila ma predstava tých pootvorených úst, do ktorých by mohol poľahky vkĺznuť môj jazyk. Vyžíval som sa v predstave jej dráždivého pohľadu a mäkkého lona a prv než som si stihol uvedomiť, čo sa so mnou deje, cítil som v rukách samého seba, počul som svoje vlastné stony a v ústach cítil iba horkosť vlastných slín. Ona zatiaľ pozametala terasu a vyšla von, už bez zástery, no v rovnakom spotenom tričku a úzkych nohaviciach. V tej chvíli som sa do nej zaľúbil, pretože odišla sama.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
ena233
6. 6.júna 2009 14:21
ďalší tvoj príbeh...už sa teším na pokračovania..
4
Píšeš fakt dobre! Po dlhom čase som konečne natrafila na niekoho s chvályhodnou štylizáciou
Napíš svoj komentár