Keď konečne vyšla z podkrovia, raňajky dolu v jedálni už boli v plnom prúde. Posadila sa na svoje zvyčajné miesto na konci stola. Otec na ňu pozeral spod dvihnutého obočia. Hneval sa. Vždy sa tak pozeral iba na ňu a iba, keď sa hneval.
„Nevieš koľko je hodín? “ spýtal sa otec tvrdo a jeho pohľad Amálku tak veľmi bolel.
„Viem, len som sa trochu zdržala, “ odvetila Amálka a sklopila zrak. Vedela, že je lepšie s otcom vždy nekompromisne súhlasiť.
„Nekrič na ňu. Veď mešká len pár minút, “ bránila dcéru mama a povzbudzujúco sa na Amálku usmiala.
Otec trochu pookrial a natieral si na pečivo džem. Stále však bol veľmi napätý a všetkým pri stole bolo jasné, že sa tak bude správať celý deň.
Po raňajkách otec odišiel do práce. Vonku už bolo dosť horúco. Mama mu párkrát zamávala z okna v kuchyni a potom sa s úsmevom pustila do umývania riadu. To bol jej najväčší relax. Umývanie riadu, prianie špinavého oblečenia a utieranie prachu na drahom nábytku. Nikdy od nikoho nechcela, aby jej pri tom pomáhal. Mama pri upratovaní naberala nové sily a nikto z rodiny tomu nerozumel.
Kuchyňa bola maminým kráľovstvom. Hneď po raňajkách trochu poupratovala celý dom, okolo obeda urobila synovi čosi malé na zahryznutie a okamžite sa púšťala do prípravy večere. Tá pozostávala z niekoľkých chodov. V tejto rodine bola hlavným jedlom jedine večera, pretože otec rodinné obedy neuznával. Dnes sa však mama pustila do varenia akosi priskoro. Všimla si to aj Amálka, ktorá vošla do kuchyne, aby zahnala drobný hlad veľkým, zeleným jablkom.
„To už je toľko hodín? “ začudovala sa Amálka a sadla si za stolík v kuchyni. Nerobila to často, nerobila to vôbec. Aj s mamou sa rozprávala iba málokedy.
„Večera dnes bude skôr. S otcom sme sa rozhodli, že pôjdeme večer do kina. Čo na to hovoríš? “ spýtala sa mama s úsmevom a zahľadela sa na dcéru.
Na Amálke však nebolo badať ani radosť ani nadšenie. Pokrčila plecami a s rovnako neutrálnym výrazom, s akým do kuchyne vošla, z nej aj vyšla. Vrátila sa späť do svojej izby a unudene sa natiahla na posteli. Nevedela ako dlho tam tak meravo ležala vo zvláštnej meditácií. Mysľou sa jej preháňali tie najrozmanitejšie predstavy. V tých predstavách bola obľúbená, mala kopu priateľov, chlapca, ktorý ju bezhranične miloval. Vo svojich predstavách bola šťastná. Skutočne šťastná. Miesto toho si ale smutne uvedomovala svoju osamelosť. Bolestivo si uvedomovala, ako veľmi je sama a ako veľmi sa nemá s kým porozprávať.
Cez otvorené okno sa do izby zakrádali posledné slnečné lúče dnešného dňa. Slnko už bolo na horizonte. Amálka práve vošla do svojej izby a posadila sa na posteli. V mysli si znovu vybavila dnešný rozhovor s otcom pri večeri. Vynadal jej. Vraj, prečo je stále len zavretá v izbe, prečo nikam nechodí, prečo nemá priateľov, prečo...? Amálkinu tvár okamžite zmáčali slzy. Keby poznala odpoveď na všetky tie otázky, žilo by sa jej ľahšie. No ona nevie prečo je taká nepriateľská, prečo má strach zo zmien, čo na nej otcovi neustále prekáža. Plakala a plakala, usedavo a zo všetkých síl. V tom jedinom okamihu chcela zo seba vyplaviť slzami všetky problémy aj strasti. Dúfala, že keď sa dosýta vyplače, bude jej ľahšie na duši. No čím dlhšie plakala, tým jej to pripadalo prirodzenejšie. Po peknej tvári jej stekali veľké kvapky slaných sĺz a ona len sedela a bezmocne počúvala svoje tiché stony bolesti a smútku, ktoré sa v malom podkroví hlasno ozývali.
Ktosi zaklopal na dvere. Bol to Amálkin brat, malý Tomáš.
„Ocko ti odkazuje, že máš okamžite zísť dolu a ospravedlniť sa mu, “ povedal potichu a stuhol, keď videl, ako veľmi sestra plače.
„Nemám sa za čo ospravedlniť, “ povedala Amálka a rýchlo si dlaňami utierala vlhkú tvár.
„Ocko vraví, že kým nezídeš dolu, nepôjdeme do kina. Choď za ním, ja chcem stihnúť Spidermana! “ zvolal Tomáš nahnevane a tresol dvermi na izbe.
Amálku v tom okamihu ovládol obrovský hnev. Už sa jej nechcelo tak veľmi plakať. Teraz chcela kričať. Kričať, nadávať, povedať hlasno celému svetu, čo má na srdci. Bezmocne sa však postavila a zišla do obývačky, kde sa svojmu otcovi ospravedlnila. Ani sama nevedela začo. Otec si to vypočul s kamennou tvárou. Nakoniec sa však víťazoslávne usmial a zavelil, že konečne môžu ísť do kina. Malý Tomáš okamžite zvýskol od šťastia a ihneď utekal do svojej izby prezliecť sa. Aj Amálka sa vrátila do svojho podkrovia. Hnevala sa sama na seba. No proti tvrdej otcovej tyranii sama nič nezmôže. Vôbec sa jej však nechcelo niekam večer ísť. Pozrela sa von z okna. Na horizonte dohárali posledné ružové lúče slnečného svetla. Smutne si vzdychla. Podrobila sa však otcovej vôli a obliekla sa na večerné premietanie. Pekne a elegantne, aby bola krásna a upravená ako vlastne vždy.
Ešte stále to má pokračovať?
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
titusik
17. 4.apríla 2009 23:16
uz je to iny styl Ale odpopved rovnaka
Napíš svoj komentár