Leto s ním, dvanásta časť

„Čo ti ten kretén povedal? ! “ nahnevane sa čudovala Gréta celému Amálkinmu rozprávaniu.
„Že ma nemiluje a ani ma nikdy nemiloval. Že to všetko bolo len preto, aby ma dostal do postele, “ plakala Amálka v priateľkinom náručí a celé telo sa jej nepríjemne mykalo.

Bežala ku Gréte rovno od Šaňa a bola veľmi šťastná, keď zistila, že Sebastián nie je doma. Nezniesla by, aby ju videl takú uplakanú a pokorenú. Nezniesla by, aby nad ňou zasa zvíťazil. Gréta jej okamžite poskytla pomocnú ruku. Vypočula si ju so záujmom, utešovala ju v jej bolestivom sklamaní. Ako skutočná a naozajstná priateľka. Amálka jej za to bola veľmi vďačná, no miesto poďakovania dookola len plakala a opakovala, ako veľmi jej Šaňo ublížil.

„To, čo hovoríš, ale nemá logiku, “ pokrútila Gréta hlavou a podala Amálke ďalšiu vreckovku. „Prečo by si dával toľkú námahu, keď sa s tebou chcel len vyspať? V meste je predsa dosť dievčat, ktoré by s ním boli išli viac než len ochotne. Mňa nevynímajúc, “ dokončila potichu a mierne zružovela.
„Presne tak mi to povedal. Vraj sa o mňa zaujímal iba preto, že som panna. Teda, už nie som, “ povedala Amálka medzi vzlykmi a hlas sa jej už úplne zlomil. Sklonila hlavu a položila si ju do Grétinho lona. Priateľka ju okamžite začala hladkať po chrbte a tíšila ju ešte väčšmi.
„Určite sa to vyrieši, princezná. Musí existovať nejaký spôsob, ako to všetko vysvetliť, “ hovorila Gréta monotónne a stále celkom neverila Amálkiným slovám.
„Kvôli nemu som sa pohádala s našimi. Kvôli nemu som bola ochotná všetkého sa vzdať. Bože, veď ja by som kvôli nemu aj zomrela! “ fňukala Amálka ako malé dieťa a na zmorenej tvári sa jej objavili veľké červené fľaky úzkosti a nekonečného smútku.
„Môžeš tu zostať tak dlho, ako len chceš. No nezabúdaj ani na to, že tvoji rodičia bývajú v dome hneď oproti a ja som si stopercentne istá, že aj práve v tejto chvíli sa o teba priam nenormálne strachujú. Mala by si sa vrátiť domov, “ povedala Gréta a zotierala priateľke z tváre slzy, pritom sa na ňu starostlivo usmievala. Ten úsmev Amálke trochu pripomenul mamu. Gréta mala pravdu. Mala by sa čo najskôr vrátiť domov a snažiť sa to všetko urovnať. A hlavne, mala by čo najskôr zabudnúť na Šaňa.

Pri dverách Amálka začula pohyb. Otočila sa a uvidela medzi dvermi stojaceho Sebastiána. Pozeral na ňu s bolesťou v očiach, pretože si bol vedomý toho, že za jej utrpenie nesie istú dávku zodpovednosti.
„Amálka, prepáč, ja... vypočul som si, čo si hovorila, “ povedal neisto a pritom sa pozeral do zeme.
„Chceš aj to ísť nažalovať môjmu otcovi? Pretože ak áno, tak nech sa páči. Aspoň mi ušetríš robotu, “ povedala Amálka rozladene a ukázala Sebastiánovi na dvere. „Odíď a nechaj ma už raz a navždy na pokoji.“
„Chcem sa ospravedlniť. Naozaj som ti nechcel tak veľmi ublížiť, “ hovoril Sebastián rýchlo, no zasiahla do toho Gréta.
„Sebo, vypadni. Toto leto si už stihol kompletne posrať viacero vecí, nezačínaj s tým zasa, “ povedala nahnevane a vysotila staršieho brata von z izby. Zatresla mu dvere pred nosom a posadila sa späť na posteľ vedľa Amálky.
„Pokús sa zaspať. A po obede pôjdeme na hambáč, čo ty na to? “

Dom bol tichý a na prvý pohľad prázdny. Amálka vedela, že otec je už v práci, skoro ráno videla z príjazdovej cesty odchádzať jeho auto. No kde je mama? Tú odchádzať nevidela a nevidela ani malého Tomáša. Nakoniec našla mladšieho brata v jeho izbe na poschodí, ako sa hral na počítači. Bol nehlučný ako už dávno nie, akoby to ani nebol on. Amálka k nemu nikdy necítila nejakú extra obrovskú súrodeneckú lásku, aspoň si to nikdy predtým nepripúšťala. Teraz si ale uvedomila, ako veľmi jej chýbal, a že by ju neobyčajne veľmi mrzelo, keby ho už nikdy nevidela.
„Hej, krpec, kde sú rodičia? “ spýtala sa naoko chladne a sledovala bratovu reakciu. Nemohla však skryť úsmev, keď videla, ako sa nadšene otočil už pri prvom počutí jej hlasu a ako k nej nadšene pribehol a s láskou ju objal.

„Bože, segra, tebe to vždy tak dlho trvá, “ povedal svojím detským hláskom a tuho sestru objal.
„Si v pohode? “ spýtala sa Amálka, keď jej porozprával, ako sa rodičia počas jej neprítomnosti jednostaj iba hádali a keď sa práve nehádali, tak sa na seba ani len nepozreli. Rozprával jej, ako veľmi otec nadával, keď zistil, že ušla a ako veľmi potom nahlas ľutoval, že k nej bol taký odporný.
„Ale jasné, “ odvetil Tomáš okamžite a trochu sa pousmial, „a som rád, že si sa vrátila. Ten policajt, s ktorým otec telefonoval povedal, že už si možno v inom štáte.“

Amálka sa trochu pousmiala.
„Bola som len tu v meste. Na činžiakoch, “ povedala a trochu sa začervenala.
„U toho motorkára? “ zasvietili Tomášovi oči. „A myslíš, že by ma na tej motorke previezol, keby som ho pekne poprosil? “
„Jasné, že áno, “ zaklamala Amálka potichu a postrapatila Tomášovi dlhé vlasy.

Odišla z jeho izby a zamierila do dverí vedľa. To bola rodičovská spálňa. Amálka pomaly otvorila dubové dvere a potichu na ne zaklopala. Mama zdvihla uslzené oči od starých fotografií porozkladaných na celej veľkej manželskej posteli a keď uvidela na prahu stojacu Amálku, naradostene vydýchla a utrela si slané líca.
„Poď ku mne, dcérka, “ povedala starostlivým tónom v hlase a stále sa nadšene usmievala.

Amálka pristúpila k posteli a sadla si vedľa mamy. Hanbila sa, že ju nechala osamote v takom veľkom dome, hnevala sa sama na seba, že jej nevedome spôsobila také obrovské muky. Len čo sa usadila, mama ju majetnícky a tuho objala, akoby bola preč niekoľko rokov a nie ledva tri dni.
„Tak ma to mrzí, mami. Nechcela som nikomu ublížiť. Prosím, odpusť mi to, “ prosíkala Amálka šeptom a tichučko vzlykala.
„Aj mňa to mrzí, Amálka. Ale nemala si ujsť. Mala si ísť za mnou ihneď, ako si sa s tým chlapcom zoznámila. Čo nevieš, že mne môžeš povedať všetko? “ vyčítala jej mama s láskou a hladila ju po dlhých vlasoch.
„Viem, mami, viem, už takú hlúposť nikdy viac neurobím. Len mi to, prosím ťa, odpusti. Nezniesla by som, aby si sa na mňa hnevala ešte aj ty, “ plakala Amálka a tiež mamu hladkala po chrbte.
„Odpúšťam ti, dcérka. A ty mi zasa sľúb, že už nikdy neujdeš. A že mi nabudúce povieš, keď sa šialene zamiluješ, “ dokončila mama s úsmevom a pozrela sa dcére hlboko do očí.
„Sľubujem, “ hlesla Amálka takmer bez dychu a znovu mamu tuho objala.

Šaňo unavene ležal na matraci. Už druhý deň prežíval v akejsi čudnej letargií. Všetko sa mu zdalo tak obyčajne úbohé a bolestivo fádne. Všetko, kam sa len pozrel, mu znovu a znovu pripomínalo Amálku a hlavne jej uplakanú tvár, keď jej klamlivo oznámil, že k nej nič necíti a ani necítil. Pretože to bolo klamstvo. A hoci na začiatku naozaj pomýšľal len na nejaký nevinný flirt s naivnou pannou, musel uznať, že si ho k sebe Amálka úplne pripútala, že chvíle strávené v jej prítomnosti boli preňho tými najsvetlejšími momentmi celého jeho doterajšieho života. Že tú malú tmavovlásku asi naozaj ľúbi. No vedel aj, že takto to bude lepšie. Veď len kvôli nemu sa pohádala s rodičmi. To on je zodpovedný za to, že ju otec udrel, on nesie vinu na jej úteku. Teraz sa zasa všetko v jej živote vráti do normálu. Zasa bude milujúce dcéra milujúcich rodičov a naňho o chvíľu zabudne. Bolelo ho ale, že k nej musel byť až taký krutý. A bolelo ho to o to väčšmi, pretože vedel, že už nikdy nebude mať možnosť vysvetliť jej to a ospravedlniť sa.

Zo snenia s otvorenými očami ho prebralo až hlasné zabúchanie na vchodové dvere. Najskôr sa ani nepohol a tváril sa, že nikto nie je doma, no búchanie neustávalo ani po niekoľkých minútach a bolo stále intenzívnejšie. Vstal teda unudene, obliekol si župan a takmer zamdlel, keď z neho ucítil jemnú kamilkovú vôňu Amálkinho nahého tela. Spomienka na ňu ho bodla priamo pri srdci. Otvoril dvere a od prekvapenia zabudol zavrieť ústa, keď v nich uvidel stáť vysokého chalana s blond vlasmi a modrými očami, Sebastiána.
„Smiem ísť dnu? “ spýtal sa miesto pozdravu.

Šaňo jednoducho prikývol a ustúpil na stranu, aby mohol Sebastián vojsť. Ten sa trochu porozhliadol po tmavej chodbe a nakoniec zamieril do obývačky, kde trónil starý, rozheganý gauč, vyblednuté kreslo neurčitej farby a starobylá televízia s podivnou anténkou miesto satelitu.
„Veď si sadni, “ povedal Šaňo neisto a poškrabal sa za uchom. „Dáš si niečo na pitie? “
„Nezdržím sa dlho, “ odvetil Sebastián nedbanlivo a zhodnocujúco sa poobzeral po malej miestnosti.
„Načo si prišiel, “ opýtal sa Šaňo znovu a nevychádzal z údivu z neohlásenej návštevy. V nose ho stále pálila tá prenikavá vôňa harmančeku.

„Kvôli Amálke, “ povedal Sebastián jednoducho a zamračil sa. Dlho uvažoval o tom či má prísť za chlapcom, ktorý mu bol už len na pohľad vrcholne odporný. A teraz stáli oproti sebe. Obaja úplne rozdielni a pritom ich spájalo hneď niekoľko vecí. Naoko odlišní, ale pod povrchom sa na seba neuveriteľne podobali. A okrem iného, obaja Amálku až príliš milovali. Jednému z nich už patrila, na toho druhého sa pozerala iba s odporom. Jednému darovala to najvzácnejšie, čo mala, druhému ledva opätovala úsmev.

Šaňo sa zarazil, keď počul jej meno. Prvýkrát ho počul vyslovené z iných úst, ako z jeho. A predsa znelo rovnako sladko, rovnako nevinne a rovnako krásne.
„Nechcem sa s tebou o nej baviť. Podľa toho, čo mi o tebe povedala, si ju veľmi sklamal, “ odvetil Šaňo a oprel sa o stenu.
„Ty tiež, “ hlesol Sebastián nedbanlivo a zapichol sa do Šaňových zelených očí svojím modrým pohľadom plným nenávisti a odporu.
„Urobil som to pre jej dobro. Vráti s k rodičom, uzmieri sa s nimi a o chvíľu na mňa zabudne, “ povedal Šaňo pre seba tak známu vetu, pretože si ju v duchu neustále opakoval.
„Aha, tak ty si to vlastne urobil kvôli nej. Pretože ti na nej záleží, “ povedal Sebastián pochybovačným tónom a trochu na Šaňa zagánil.
„Presne tak, “ prikývol Šaňo a cítil svoju prevahu nad tým vysokým chalanom, nebyť ktorého, nebol by ani on v takejto situácií.
„Ibaže ona trpí, bolí ju, čo si jej povedal a nech bol tvoj úmysel akýkoľvek, ona to zrejme nepochopila, “ okamžite povedal Sebastián a vystrel sa ešte viac.

„Ani to nemala pochopiť. Je mi ľúto, keď som jej ublížil, ale takto je to lepšie. Po čase zabudne a všetko sa zasa vráti do starých koľají, “ filozofoval Šaňo nahlas a pozeral pritom von oknom do zapadajúceho slnka.
„Pozri, ja som to zapríčinil, “ priznal sa odrazu Sebastián. „To ja som bežal za jej otcom ani sám neviem prečo. Teda viem. Žiarlil som. Žiarlil som na teba, že ty ju vlastníš, že je celá tvoja, že teba ľúbi. Pretože som zistil, že aj ja k nej niečo cítim a to niečo je veľmi intenzívne. Myslel som len na seba a vôbec som neuvažoval nad dôsledkami svojho neuváženého rozhodnutia. Dostal som ju do veľkých problémov, no pritom som to tiež myslel dobre. Teraz to chcem napraviť. Je mi jasné, že nikdy nebude moja, že ľúbi iba teba. Ale bude mi stačiť, keď bude šťastná, keď sa bude zasa usmievať, “ vylial Sebastián pred sokom celé srdce a pozeral sa mu pri tom rovno do očí.
„Rozprávaš ako nejaký básnik. Nechápem ale, kam tým smeruješ, “ odvetil Šaňo unudene a pozrel sa na hodinky na ľavej ruke.
„Choď za ňou a ospravedlň sa jej. Povedz jej pravdu a ona ti to odpustí. Všetko ti odpustí, “ povedal Sebastián a hlas sa mu zasekol v hrdle. Nevedel, čo viac má tomu chalanovi povedať, no dúfal, že si tým aspoň sčasti udobrí Amálku.
„Nie, “ povedal Šaňo a odišiel do kuchyne.

Sebastián ho nasledoval a vrel v ňom hnev. Keď si ten chalan myslí, že ho bude prosíkať, je na omyle. Chcel len pomôcť Amálke. To kvôli nej zo seba robí idiota a správa sa pod svoju úroveň.
„Nerozumel si mi, či čo? Choď za ňou a všetko urovnaj. Nevrav mi, že je pre teba problém, získať si ju späť, “ povedal Sebastián nahnevane a skrížil ruky na prsiach.
„Ale jasné, že som ti rozumel. No to, čo žiadaš, rozhodne nie je možné.“
„Prečo nie? “ opýtal sa Sebastián a trochu prižmúril oči.
„Pretože o pár dní odchádzam. Hovoril som ti, že ju to prejde a viac si nespomenie. A keď tu nebudem zbytočne oxidovať, prejde ju to ľahšie. Ja môžem živoriť na úkor ostatných aj inde, “ dokončil a posadil sa s miskou ovsených vločiek za stôl.
„Mal by si sa s ňou aspoň rozlúčiť. Bude ju bolieť, keď zistí, že si odišiel, “ uvažoval Sebastián nahlas a pred očami sa mu objavila usmiata Amálkina tvár, taká, ako si ju pamätal.
„Nie. Takto je to lepšie. Už sa jej radšej nebudem ukazovať na oči. Prejde ju to. A teraz prepáč, mienim sa v kľude najesť. Nechcem ťa vyhadzovať, ale vypadni, “ povedal s nepríjemným výrazom na tvári, akoby to hovoril s nekonečnou radosťou.

Sebastián mu vyhovel, otočil sa na opätku a odišiel z bytu dvoma dlhými krokmi. Zatresol za sebou dvere a, na jednej strane, bol rád, že sa aspoň pokúsil napraviť to, čo sám pokazil, na strane druhej ho hnevalo, že Šaňa nepresvedčil.

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu