Príbehy o láske sú rôzne, ale ani jeden nie je pravdivý. Ani tento nie je. No skúste si predstaviť, že sa skutočne stal, že taká situácia je reálna a dokonca aj to, že hlavné postavy poznáte. Až vtedy sa vám bude dobre čítať, až vtedy ho skutočne precítite.
Je mestečko, v mestečku ulica, na ulici dom a v dome šťastná rodina. Príliš šťastná na to, aby bolo šťastie skutočné. A ono ani nie je.
Otec rodiny, hrdý muž, ktorý má vždy pravdu, už roky vlastní úspešnú firmu na výrobu nábytku. Aj vďaka tomu vyzerá jeho dom ako z katalógu, všetko je v ňom módne a hriešne drahé.
Mama, krásna a večne mladá, je praktická žena v domácnosti. Nepredstavuje si však žiadnu šedú myšku. Táto mama je, práve naopak, ozdobou všetkých večierkov a výročných plesov, vie byť dokonale upravená s dokonalým správaním.
Syn, najmladší člen rodiny, je ešte príliš malý na fajčenie či na dievčatá. No aj desať rokov je zaujímavý vek a má svoje klady a krásy. Syn je maznáčikom oboch rodičov a aj keď je už vlastne veľký chlapec, nepohrdne na narodeniny drahou hračkou.
No v tom obrovskom dome je ešte jedna izba. Izba celkom hore v podkroví, ktorá ukrýva mnohé tajomstvá svojho obyvateľa, presnejšie, obyvateľky. Presne tak, v tejto rodine si musíte predstaviť aj dcéru. Dcéru, ktorá ale nie je šťastná, nevie si nájsť miesto v tejto, naoko šťastnej, rodine a v pomalom kolobehu života, ktorý v mestečku beží. Dcéru, ktorá je síce veľmi pekná a veľmi milá, no nemá takmer žiadnych priateľov a hoci má už sedemnásť rokov, ešte nedostala od chlapca ani len pusu na líce. Dcéru, ktorá sa tak veľmi snaží byť príjemná a dokonalá, ako celý zvyšok jej rodiny, no vôbec sa jej to nedarí. Dcéru, ktorá presedí celé dni vo svojej izbe a potichu sníva. O priateľstve, o láske a o skutočnom šťastí. Dcéru, ktorá má nádherné meno, a predsa ho len málokto pozná. Dcéru, ktorá sa volá Amálka.
Amálka je obyčajne neobyčajná. Má krásnu tvár s velikými hnedými očami, pekné a plné pery a vlasy farby orechového dreva, dlhé až po pás. Jej postavu lemujú ladné krivky skoro ženského tela. Na bezchybnej tvári však predsa len čosi chýba. Úsmev. Niečo také jednoduché a také prirodzené. Amálka sa usmieva len málokedy, presnejšie, vôbec. Občas síce vykriví pery do čudesného úškrnu, no ona sama dobre vie, že je to iba pretvárka. Iba faloš. Iba klamstvo.
Amálka chodí do školy. V triede sedí celkom vzadu v rohu, ďaleko od spolužiakov či učiteľov. Ani tu nemá žiadnych priateľov. Učí sa výborne, no celkom sama. Teraz je ale leto, prázdniny. A tak Amálka presedí všetky voľné dni vo svojom podkroví, kam nikoho nepustí. Je to jej svet. Len jej. Nechce sa oň s nikým deliť a vlastne ani nemá s kým.
Jej dni sú teraz tak bolestivo rovnaké. Ráno vstane ešte za úsvitu a pozerá sa svojím oknom na východ slnka. Vníma, ako jej teplé lúče postupne osvecujú smutnú tvár, ako ju zahrievajú od končekov prstov až ku srdcu, takému prázdnemu a nešťastnému. Možno práve vtedy v nej zabliká malilinký ohníček radosti. Lebo vie, že slnko vyjde aj zajtra, že slnko ju nikdy neopustí.
Potom prejde do kúpeľne. Aj tá patrí len jej, aj tá sa nachádza hore v podkroví. Aj to je jej svet. Stará sa o svoje telo, o svoju pleť, aj keď sama presne nevie, prečo. Bola k tomu od detstva vedená. Aby bola vždy krásna a dokonalá. Nechce ešte aj v tomto rodičov sklamať. A tak je vždy veľmi pekná a upravená. Po očiste celého tela nasledujú raňajky. Celá rodina sa zíde pri stole. Všetci sú usmiati a po dobrom spánku odpočinutí. Len Amálka sedí smutná a bez života, a predsa taká krásna. Zje toho len málo. Pomaličky uždibuje z porcie malé kúsky, ako nejaký vrabček, ktorý sa bojí najesť dosýta. Nikoho z rodiny to však netrápi. Už si zvykli na to, že je dcéra akási iná, že sa líši od ostatných detí. A tak sa rozhodli, že ju nechajú tak, že to sama raz určite prekoná. Ako veľmi sa len mýlia!
Po raňajkách odchádza Amálka späť do svojho podkrovia. Do svojho sveta, kam nikoho nepustí. Potom je už to, čo robí, rôzne. Amálka má rada knihy. Číta veľa a často. Možno aj to je dôvod jej vysokej inteligencie. Rada počúva hudbu. Najradšej klasiku. Operné árie, klavírne koncerty či celé symfónie. Amálka ich už pozná naspamäť. Tiež rada kreslí. A maľuje. Občas píše básne, ak jej napadnú vhodné rýmy. A ak nie, tak si tie rýmy prečíta. Amálka má rada aj poéziu. Má vlastne rada všetko umelecké, všetko, kde musí hľadať skryté významy. Veď aj život musí mať dajaký skrytý význam, musí znamenať niečo odlišné, čo si pod ním predstavujeme...
Tak prežije celý deň. Sem-tam si niečo ešte zobne, no väčšinou vydrží nejesť až do večere. To sa zasa celá rodina zíde pri veľkom jedálenskom stole. Amálka nemôže chýbať. Jej otec si zakladá na tradíciách a zvykoch, väčšmi, ako dcérine zvláštne správanie ho trápi to, že nerada jedáva s celou rodinou. Po večeri odchádza Amálka do svojej kúpeľne, kde sa pripravuje na spánok. Chodí do postele dosť zavčasu. Zaspať sa jej však podarí až krátko pred polnocou. Dovtedy pozoruje, ako slnko pomaly sadá za obzor, ako obloha postupne tmavne, ako sa na ďalekom horizonte objavujú prvé hviezdičky. Každú pozná po mene. Každá je jej priateľka. Taká blízka, a predsa taká vzdialená. Keď konečne upadá do snov, srdce jej znovu naplní bolesť. Pretože zajtra bude rovnaký deň ako dnes. Pretože zajtra zažije znovu to isté, rovnaké v nekonečnom kolobehu všedností a banalít. Ale je to skutočne pravda?
Chcete aj pokračovanie?
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
ambracierna
17. 4.apríla 2009 14:41
chceme... ona je vlastne také perfektné a dokonalé dievča.. až na to že jej niečo chýba...
6
pekne...aj ked vie zesom asi trochu opozdena...ale k tomuto blogu som sa dostala az dnes paci sa mi to a idem pokracovat v citani!
Napíš svoj komentár