Lucia sedela na posteli, v spotenej dlani zvierala telefónne slúchadlo a znovu sa striasala bolesťou. Nevedela, čo má sestre povedať. Či sa jej ospravedlniť, či jej vynadať. Vedela len, že už konečne musí niečo niekomu povedať. Aspoň niečo.
„Haló, je tam niekto? Počujem vás. Potrebujete niečo? “ neprestávala Natália vyzvedať, jej hlas bol ustarostený a trochu vystrašený. Lucii stekali po lícach horúce slzy a všemožne sa snažila potlačiť plač, no nedarilo sa jej to. Nahlas zastonala, keď jej vnútro obliala nová vlna bolesti.
„Lucia? Lucia si to ty? “ Natáliin hlas okamžite ožil. „Chcem ti toho toľko povedať...“
Čo jej ale chcela sestra povedať, to sa už Lucia nedozvedela. Naplo ju a musela bežať na toaletu. Keď sa asi o hodinu úplne vyčerpaná vrátila do spálne, v slúchadle počula len obsadzovací tón. Bez toho, aby tomu kládla akýkoľvek význam, priložila si slúchadlo k bledej tvári a unaveným hlasom predniesla svoj presne pripravený monológ.
„Pomôž mi, sestrička, prosím ťa, pomôž mi. Už nemám silu bojovať sama so sebou, so svojou vôľou a hlavne, so svojím potupne umierajúcim telom. Je to nad moje sily. Už nevládzem. Nechcem umrieť a predsa sú chvíle, kedy po ničom inom netúžim. Chcem sa uzdraviť, no som si vedomá toho, že si to nezaslúžim. Spôsobila som až priveľa bolesti. Svojím blízkym, medzi nimi aj tebe, svojím priateľom a najmä ľuďom, ktorých ani nepoznám a ktorým nemám nijaké právo ubližovať. Zaslúžim si, čo ma čaká, zaslúžim si ten bolestivý koniec, ktorý už na mňa kdesi za rohom striehne, no aj tak.... ešte nechcem. Ešte nie som pripravená. Mám strach, príšerný strach, že som toho stihla primálo. Je tu predsa toľko ľudí, ktorých milujem a ani raz som im to nepovedala. Je tu toľko ľudí, ktorým sa chcem ospravedlniť. Toľko ľudí, ktorým sa musím pozrieť do očí. A ešte je tu aj Roman... Roman....“ zastavila sa, aby trochu nabrala dych. Až príliš sa unavila. Pre očami sa jej objavila Romanova usmiata tvár. V mdlobách, ktoré ju obchádzali, jasne videla jeho ostré črty tváre, jeho úprimný úsmev a oči, kedysi také zvláštne a strašidelné, teraz len zvláštne, nezvyčajné, krásne.
Zatočila sa jej hlava, opatrne si ľahla a snažila sa zhlboka dýchať. Na čelo jej vystúpili kropaje ľadového potu. Unavene, v polobezvedomí, si uvedomila, že ešte stále zviera v ruke slúchadlo. Opatrne vytočila číslo. Romanove číslo. Vedela, že príde. Že jej pomôže. Že sa mu so všetkým zverí. Že bude zachránená.
Zobudila sa krátko pred svitaním. Obloha bola na horizonte nádherne ružová a rozháňala končiace sa šero svojím zlatistým lemom nastávajúceho dňa. Vzduchom sa niesla vôňa čerstvého pečiva a kávy. Bola stále vo svojej posteli, vo svojom byte, no nebola tam sama.
Bolestivo sa nadýchla a otvorila oči. V izbe bolo ešte prítmie. Na tvári cítila zaschnuté slzy, v ústach mala sucho a telo celé dobité a ubolené. Nadýchla sa znovu, zakašľala a bolestivo ňou zatriaslo.
Začula kroky. Otočila sa a stál tam. Vysoký a ustarostený. Podišiel k nej a bez jediného slova jej priložil dlaň k čelu.
„Máš horúčku, “ povedal naoko pokojne, no na čele sa mu jasne vyrysovala hlboká vráska.
„To je v poriadku, “ zachrapčala neisto a oblizla si vyschnuté pery.
„Nie je, “ začula už z kuchyne, kam Roman odbehol. Späť sa vrátil s niekoľkými tabletkami na dlani a so šálkou čaju.
„Vypi to, “ povedal prísnym tónom a tak mu Lucia nemohla odporovať.
Mala pocit, že sa jej na chvíľu uľavilo. Pomaly privrela oči a spod viečka sa jej uvoľnila ďalšia zatúlaná slza. Roman jej ju palcom zotrel. Jeho teplý dotyk ju trochu upokojil. Všetko bude v poriadku. Je pri nej. Nedovolí, aby sa jej niečo stalo.
„Pospi si, “ povedal láskavo a ona ho okamžite poslúchla.
Neskôr jej už bolo oveľa lepšie. Zobudila sa akási sviežejšia, silnejšia. Keď vstala, nemala nutkanie okamžite zo seba všetko vyvrátiť a keď sa prešla do kuchyne, pravidelné točenie hlavy akoby ju obchádzalo. Chcela sa Romanovi poďakovať. Chcela ho tuho objať, privinúť sa k jeho pevnému telu a nežne ho pobozkať. Rovnako ako to robievala predtým....predtým všetkým. Nikde ho však nemohla nájsť, na stole našla iba jeden lístok s návodom, ako si správne dávkovať lieky, košík s ovocím a hrniec slepačej polievky.
O hodinu už sedela v čakárni. Pripravená zrealizovať všetko, čo si už predtým zaumienila a čo si už dávno predtým vysnívala. Vo svojich predstavách sa k Romanovi zaľúbene privinula, ostošesť mu ďakovala a kdesi medzitým ho ešte zmyselne bozkávala a objímala. Chcela mu povedať, ako veľmi je pre ňu dôležitý, ako veľmi si ho váži a ako veľmi ho potrebuje. Pretože ho ľúbi. Ľúbi ho a už si tým bola istá. Už sa o tom len musel dozvedieť. Už mu to len musela povedať.
Práve keď si v mysli predstavovala, ako ho potom pozve niekam na obed či na romantickú večeru, dvere ordinácie sa otvorili. Stál v nich Roman s akousi krásnou, upravenou a dlhovlasou ženou, približne v jej veku. Bola skutočne nádherná a tak sa ani veľmi Romanovi nečudovala, keď ju pobozkal na pery, nepatrne sa pri tom usmial a pohladil ju po ramene. Žena odišla ráznym krokom a Lucii už bolo jasné, že je to Romanova manželka. Zistila to aj vďaka Romanovmu vystrašenému pohľadu, keď spozoroval že ho Lucia pristihla. Že všetko videla. A že ju to veľmi zobralo.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
whatsername8
30. 7.júla 2009 12:26
ešte si len prišla a už potrebujem pokračovanie jasné že ma roman ženu, taky skvely chlap, aj ja by som ho brala...
2
hah škoda že také studené prebratie do skutočnosti pre Luciu, hneď vidieť Romana so svojou "láskou" ale začiatok bol ohromný
Napíš svoj komentár