„Ako sa môžem upokojiť? No ako???“ odvrkol som a potichu zahrešil. A ešte raz hlasnejšie. A hlasnejšie. Keď som zareval do ticha ulice, aby všetci pálili niekam, zahriakla ma.
„Už s tým prestaň, stalo sa, nezmeníš to hlúpym krikom,“ povedala a znovu ma pohladila. Striasol som jej dotyk zo svojich vlasov a postavil sa. Krv mi už netiekla, ale bol som špinavý, dokopaný, zaprášený, roztrhaný. Všimla si, ako som sa nemotorne snažil očistiť si tričko. Usmiala sa.
„Nemusel si sa hneď biť.“
„Musel, kurva, musel!“ zasa som sa nahneval, vzkypelo to vo mne ani neviem ako rýchlo. „Ten idiot si dovoľoval na moje dievča.“
„Každý si dovoľuje na tvoje dievča. Dara je taká. Ona nikomu nepatrí. Stále nechápem, načo si si s ňou vôbec začínal,“ pokrútila hlavou a stihla ma späť k nej. Sedeli sme na zemi, opierali sa o brizolitovú stenu a pozorovali dvere do nočného klubu, odkiaľ nás len pred chvíľou vyhodili.
„Žiarliš na ňu. Vždy si žiarlila,“ neodpustil som si. Pozrel som na ňu, no nedala na sebe poznať, že sa jej to dotklo.
„Vieš, čo je tvoj problém?“ opýtala sa ma a prenikavo sa na mňa pozrela. Rovno do očí. Odpľul som si. Brala to ako zápornú odpoveď, tak pokračovala. „Že sa necháš od ľudí využívať. Všetci tí tvoji pseudokamaráti sú na teba milí, iba keď niečo potrebujú.“
„Ty si na mňa milá stále,“ pošepkal som trochu urazene.
„Ja ťa stále potrebujem,“ odvetila prosto. A zasa ma pohladila.
To už som nevydržal. Mal som dosť jej dobroty. Dara ma podviedla, dostal som kvôli nej nakladačku a predsa som nenávidel tú krehkú osobu vedľa mňa.
„Nechaj ma už raz a navždy na pokoji. Je to nechutné a trápne, ako sa za mnou stále ťaháš. Ži si svoj život. Ja milujem Daru. A ona mňa. Ty si tu zbytočná!“ zreval som na ňu. Bol som už na pol ceste do klubu, keď ma dobehla. A objala ma. Zaťal som zuby. Keď sa konečne odtiahla, plakala. Zaváhal som, ale len na sekundu. A urobil som to.
Udrel som ju.
Najsilnejšie, ako som vedel. Facku rovno na líce. Len spadla na chodník a zostala tam ležať. Až keď som vchádzal do klubu, videl som, ako sa opatrne zviecha.
„Ja ťa nepotrebujem vôbec!“ zakričal som za ňou a zatvoril dvere. Musím nájsť Daru. A ospravedlniť sa jej.
Blog
Komentuj
16 komentov k blogu
1
natuska6262
19. 1.januára 2010 21:00
fuha ,silny clanok
3
zmätené pocity po dočítaní... ale som rád, že ešte niekto pozná slovo brizolit a dokonca ho použil v blogu. Je tam mrte.
4
no tak toto mi pripomina jednu hnusnu cast mojho zivota, na ktoru som sa snazila vsemozne zabudnut..akurat ze som nebola jeho len kamaratka ale frajerka a skoncila som ako tato chudera tu..
vyborne napisane, uplne som si to predstavovala..
vyborne napisane, uplne som si to predstavovala..
9
len dufam, ze je to fakt vymyslene inak by som bol este smutnejsi
(zaujimavy styl pisania, takpovediac dost realne to vyznelo)
(zaujimavy styl pisania, takpovediac dost realne to vyznelo)
10
i have nothing to say ... exceletne napisane ... dost surove ... a realisticke ... bomba
11
presne ako pedall...mala som zmätené pocity po prečítaní...a to znamená, že je to ..........skvelé
12
Ani nevedia akú urobili chybu, že ťa nevzali na tú žurnalistiku
14
skvele napísané,ale no trošku toho chalana nechápem,baba ho podvedie,dostane kvôli nej nakladačku,dá facku kamarátke ktorá ho má fakt rada, a potom sa ide tej čo ho podviedla ospravedlniť???
Napíš svoj komentár