Nielen sexovať sa dá po telefóne

Nie som si istá či sa k tomu mám priznať. Je to trýznivé tajomstvo, ktoré sa snažím držať pod pokličkou a veľmi sa s tým nevystatujem. Je to skorej hanba, ako zlozvyk, ale priznať si to je zrejme prvým krokom k riešeniu problému. Neviem variť.

Asi sa pýtate: "No a čo? ", alebo sa smejete, že zadaná, skoro dvadsaťročná kočena z dediny nevie narábať so sporákom. No neviem. Zabijem sa za to?

Fakt je to hanba, hlavne pred budúcimi svokrovcami či švagrovcami. To je len samé: "Ja som dnes navarila to.." alebo "Nechceš recept na ten koláč? " NIE, NECHCEM! Po prvé, neviem uvariť ani len vajíčka natvrdo a po druhé, raz mi prihorel aj čaj.

Moja babka sa tomu len smeje a hovorí, že kým sa nevydala ani ona nevedela variť. Mama sa nesmeje, ale do ničoho ma nenúti. A môj Mirko po nociach plače od hladu do vankúša. Párkrát sa už vyhrážal, že ma kvôli tomu nechá. Tak som za svoje posledné peniaze objednala pizzu, krabicu z donáškovej služby vyhodila a predstierala, že som ju pripravila ja.

No minule sme mali výročie a ja som sa rozhodla, že teda niečo navarím. Alebo upečiem. Nebolo mi ale všetko jedno a asi týždeň som lúskala na internete všetky odkazy, ktoré nejako súviseli s rezňami, paradajkovou polievkou a kysnutými koláčmi. Kúpila som si aj kuchársku knihu. Požičala od mamy varechu a od babky strúhanku. A pustila som sa do toho.

Bolo to strašné. Ako v horore. Nevedela som čo robiť, najrpv som čítala tú debilnú knihu, potom so slzami na krajíčku zapala notebook a nakoniec už hlasne vzlykajúc volala mame. Že sa tá polievka lepí na dno a nie je ani veľmi červená, že rezne divne škvrčia a prskajú a trúba mi vôbec nehreje.

Mama sa nakoniec zachovala ako mama a poradila mi. O päť minút som ale bola zasa v koncoch.
- Mami, tá polieva je hustá ako puding, normálne mi v nej stojí tvoja varecha. A rezne sú také gumové, to mu nebude chutiť. A do cesta na koláče som asi nepridala kvasnice...

Mama ma povzbudila, poradila ale bolo to márne. Mne už bolo jasné, že obed nedochystám. A tak som všetko upratala, rezne hodila túlavému psovi, polievku schovala do najzadnejšieho kúta chladničky a trúbu s koláčmi som radšej ani neotvárala, lebo by som sa zas rozrevala. A zavolala som mame:
- Mami, čakaj nás, ideme na obed k tebe.

Mirko sa tomu potešil, moju mamu má veľmi rád a hoci to nerád priznáva, varí lepšie ako tá jeho. Cestou sme prechádzali okolo mojich vyhodených rezňov. Ani tomu psovi to nechutilo.

 Je to možné?

22 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu