Od tých časov už ale uplynulo veľa rokov a v mojej blízkosti sa vystriedali desiatky a desiatky iných paplónov, prikrývok, dečiek, vankúšov a plachiet. Celé moje detstvo a dospievanie som vlastne prespala, obklopená mäkkou posteľnou bielizňou.
Ako čas plynul, v posteli som stále častejšie nebývala sama. Spomínam si na môjho prvého milenca a aj na mnohých iných po ňom. Spomínam si na ten deň, kedy som konečne opustila ospalý svet detstva, kedy som absolútne za nič nemohla a v nočnej košeli vhupla na čulé a rušné lôžko dospelosti. Tu sa moje posteľové prirovnania končia. Odvtedy som už nikdy nezaspala na viac než šesť hodín.
Roba som stretla celkom náhodne. Nebol to zámer ani jedného z nás, no priznávam, hneď, ako som ho uvidela, túžila som po ňom. Bol okúzľujúci. Bol okúzľujúci takým tým zlovestným spôsobom, neslušným pre slušné dievča. Možno aj preto ma tak veľmi priťahoval. Bol vysoký, počerný, s tmavým, krátkymi, trošku kučeravými vlasmi. Z diaľky vyzeral tak trochu ako čert, úžasný sexi čert, ktorý ma za zlé správanie už nikdy neprepustí spod svojej moci. Bol nádherný. Bol nebezpečný. A nikdy nebol sám.
Ako uznávaný a dosť kontroverzný žurnalista sa tomu ani veľmi nemohol čudovať. A ja tiež nie. Písal o politike a o vtedajších pomeroch. O kapitalizme, socializme, o nesplnených predvolebných sľuboch, o korupcií a o prehreškoch tých najvyššie postavených osôb. Režimom pohŕdal, za čo ho ten istý režim prenasledoval. Asi stokrát mu zakázali písať, zakázali uverejňovať jeho články, ktoré pranierovali všetko ruské, sovietske, komunistické alebo nejako inak protiprávne a nedemokratické a možno práve preto sa všetky články ešte ľahšie dostávali medzi ľudí. Robo bol rebel, bez chrbtovej kosti, bez skutočných priateľov a rodiny, bez minulosti, bez akéhokoľvek cieľa či budúcnosti. Žil iba pre prítomnosť, iba pre ten jediný, prchavý okamih. Vôbec nič mu nebolo sväté a nevinnosť mladého dievčaťa už vôbec nie.
Keď sa mi konečne podarilo preniknúť cez jeho obranné brnenie neviazanosti, teda, keď mi to konečne dovolil, bola som už k nemu celkom pripútaná, na prvý pohľad rovnakým rebelantským spôsobom. No opak bol pravdou.
Robo bol pre mňa hrdinom, idolom, mojím súkromným božstvom, ku ktorému som sa mohla utiekať. To s ním som prvýkrát zistila, aké to je nebyť v posteli sama. Mala som sedemnásť. Možno som bola ešte dieťa, no neprekážalo mi to. A ani jemu nie. Ako som už spomínala, vôbec nič mu nebolo sväté.
Bol to večer ako každý iný, no vo vzduchu som aj tak cítila čosi zvláštne, čosi, čo mu dodávalo punc výnimočnosti. Keď ma pozval domov, v duchu som skákala od radosti do trojmetrovej výšky, keď odomykal dvere, celá som sa triasla od vzrušenia a keď ma začal pomaly vyzliekať, už som si bola istá. Chcela som to a chcela som ho.
Prvýkrát to bolelo. Aj som krvácala. Nepáčilo sa mi to. Druhýkrát to bolo ako hromobitie pred búrkovou smršťou, len nepatrný a rýchly odlesk toho, čo má logicky nasledovať, na čo sa majú všetci pripraviť. Postupne som však tomu prichádzala na chuť. Tretíkrát som dosiahla orgazmus. Sama neviem ako, vtedy som vlastne ani netušila, čo to je. No zapáčilo sa mi to a rozhodla som sa, že to už budem mať vždy, hocikedy, kedy si len zmyslím. Robo bol vášnivý, v očiach sa mu jagali pekelné plamene, vybozkával, vyoblizoval, dohrýzal a označil si každý kúsok môjho neskúseného tela. Moja pasivita mu zrejme plne vyhovovala, aspoň sa mohol predviesť v tom najlepšom svetle, vo svetle skúseného a nekonečne úžasného milovníka. Zaspala som vedľa neho až krátko pred svitaním. Tesne pred začiatkom nového a lepšieho života.
Stala som sa jeho milenkou. To bol fakt. Bola som mu k dispozícií kedykoľvek len chcel a, popravde, aj kedykoľvek som len chcela ja, čo bolo skoro stále. Keď som sa náhle strhla zo spánku uprostred noci a zistila som, že som na posteli sama, že on sedí za písacím stolom a pri chabom svetle tvorí a ohovára, s nevinným kukučom diabla mi vysvetľoval, že som jeho múzou, že vďaka mne má neustále inšpiráciu, že ja som pravým dôvodom, prečo sa mu zasa darí. A darilo sa. Potom sa režim zmenil...
Konečne! Konečne zmena! Politici, bojovníci za ľudské práva a ja tí samotní ľudia, všetci sa tešili, všetci boli spokojní a pochvaľovali si práve vyhranú bitku. Aj ja som tam bola, v centre diania. Predtým som sa po Robovom boku podpísala na všetky petície a teraz som bola priamo pri tom, keď to všetko konečne začínalo mať zmysel.
Z Roba spravili šéfredaktora nejakého nesmierne dôležitého hospodársko-politického denníka. Vtedy sa niečo vo mne zmenilo. A Robo sa zmenil kompletne celý. Už to nebol rebel a burič, už nemusel ohovárať, lepšie povedané, zverejňovať pravdu. Z diabla sa razom stal seriózny a spoľahlivý muž. Znechutil sa mi. Ešte asi týždeň som v ňom hľadala toho môjho čerta, môjho búrliváka, toho, ktorému som bola múzou, toho, ku ktorému som sa utiekala, môjho démona s pekelným ohňom v očiach. Nenašla som ho. Robo sa stratil v nenávratnom spáde dejín.
Ako som bola ja inšpiráciou pre neho, tak inšpiroval aj on mňa. Stala som sa žurnalistkou. S večnými kruhmi pod očami, s večným nestíhaním všetkého možného, no s jazykom ostrým ako britva. V politicky ladených novinách som ale nebola veľmi úspešná, keďže som politike vôbec nerozumela. To bolo moje prvé vážnejšie sklamanie v živote. Nedokázala som sa svojím talentom a perom vyrovnať Robovi. Nedokázala som ho prekonať, nepodarilo sa mi zasadnúť na jeho, nie celkom poctivo získaný, trón. Mala som dvadsaťdva, kým som sa konečne postavila na vlastné nohy a vyrovnala sa so všetkým, čo sa v mojej minulosti dovtedy odohralo. Potom som stretla Maja.
Majo bol pravým opakom toho, po čom som túžila. Pred ním a krátko po Robovi som, samozrejme, mala niekoľko nezáväzných vysokoškolských románikov. Všetko to boli mladí muži v mojom veku, z dobrých a slušných rodín, podobne ako ja. Vytvorila som si svoj vlastný štandard, svoju vlastnú predstavu o mužovi, ktorý by eventuálne mohol mať tú česť súložiť so mnou. Majo bol naproti tomu všetkému... obyčajný. Bol síce v mojom veku, pochádzal z dobrej rodiny a mal aj požadované vzdelanie, no inak to bol obyčajný chalan, akých behajú po svete stovky. Dodnes neviem pochopiť, čím ma vlastne očaril. A očaril ma tak veľmi, že som po jeho boku aspoň na istý čas zabudla na Roba. Majo nebol o nič horší milenec, hoci postupom času ma, čo sa sexu týkalo, jeho technika začala pomaly nudiť. Popravde, ani predtým sa v posteli od roboty bohvieako nepretrhol. Iniciatívu som poväčšinou preberala ja a poväčšinou som z toho vyšla naprázdno. Zrazu ma pri ňom udržiavala jediná myšlienka: možno nabudúce. Možno nabudúce sa to konečne podarí, konečne uspokojí aj mňa, konečne to znovu zažijem.
Mohlo by sa zdať, že to bol perfektný dôvod na rozchod. Nehádam sa, bol. Aj sme sa nakoniec rozišli, no čuduj sa svete, nie kvôli jeho chabým výkonom. Spoznala som totiž Petra. Chvíľu som sa to snažila ťahať s oboma naraz, na tom by nebolo nič zlé. Chybička však bola v tom, že Peter bol Majov starší brat. Ženatý Majov starší brat. Otec rodiny a zároveň Majov starší brat.
Prvýkrát sme si uvedomili, že k sebe cítime čosi viac ako len možný budúci švagrovský vzťah, keď sme objavili našu spoločnú vášeň – filmy. Krváky s nejasnou zápletkou, no s tonami kečupu na kamere. Občas sme si spolu vyšli do kina, občas sme si niečo pozreli na videu. Občas som mu strážila syna, môjho potencionálneho synovca, to hlavne vtedy, keď jeho matka a Petrova manželka nič nestíhala, čomu som sa ani veľmi nečudovala, keďže mala dve zamestnania a popritom si ešte dorábala maturitu. Ja keďže som väčšinou pracovala doma, stíhala som všetko. Aj ten večer som mala tráviť s malým, Majo bol v práci, no Peter, práve naopak, z nej prišiel skôr. Jediný pohľad do jeho očí a všetko som pochopila. Skočila som mu do náruče a už nikdy som ju nechcela opustiť.
Milovali sme sa na stole v kuchyni. Hltavo a vášnivo, možno až s bolestnou impulzívnosťou. Chýbalo mi to. Ako som sa naňho pozerala, zistila som, že obom nám to chýbalo. Vedeli sme, že robíme niečo strašné, že podvádzame, klameme, túžime a milujeme. Neodpustiteľný hriech sa však stal naším zakázaným ovocím. Čím viac sme nesmeli, čím viac to bolo riskantnejšie, čím viac hrozilo, že sa to ostatný dozvedia, tým viac sme sa tomu oddávali. Tým viac nás to bavilo a malo to pre nás tým sladšiu príchuť.
Prišlo sa na to, samozrejme. Petrovi sa rozpadlo manželstvo, rodičia sa mu otočili chrbtom a Majo sa ho pokúsil zabiť. Ja som z toho obišla celkom dobre, len s krycím menom „špinavá kurva“ a s Majovím opovržlivým pohľadom. Ani jedného z nich som potom už nikdy viac nevidela.
Vylízala som sa aj z tejto katastrofy. Veď čo iné som aj mohla robiť? Preplakať celé dni mi pripadalo ako zbytočná strata času, trápiť sa depresiami zasa ako niečo nekonečne trápne a dosť neosobné. Na samovraždu som nemala žalúdok a na pomstu zasa chuť. Preplávala som cez to. Bez mihnutia oka a bez jediného zaváhania. Musím priznať, dosť mi pomohol aj Bohuš.
Bohuš bol, ako to povedať, bol iný. Taký hĺbavý druh muža, ktorý nad všetkým musí premýšľať, ktorý musí všetko zvážiť, všetko si znovu a znovu overiť, kým to spraví. Na druhej strane bol zamestnaný ako učiteľ telocviku a pri prvom pohľade na jeho nahé telo som sa tomu ani veľmi nečudovala. Dosť ma však vytočilo, keď som zistila, že po večeroch vo svojom kabinete preťahuje študentky. Túto jedinú vec si asi poriadne nepremyslel alebo skrátka len neodolal. Bol celkom zdrvený, keď som sa s ním rozišla. Bol ešte viac zdrvený, keď som všetko zatelefonovala riaditeľovi. No čo už... Nechala som ho teda samého, napospas rozzúreným rodičom, novinárom, policajtom a vedeniu školy a rýchlo zmenila vzduch.
New York na mňa najskôr nepôsobil priateľsky. Nikoho som tam nepoznala, hoci zoznamovať sa v miliónovej mase ľudí sa neskôr stalo mojim koníčkom a relaxom po náročnom dni. Spoznala som tak aj Habiba, irackého študenta na výmennom pobyte. Pri mne pôsobil ako mladučký zajačik, čím on aj skutočne bol. Nevinný, neskúsený, moslimský zajačik, ktorý ma úplne dostal na reči o šeherezádach ako z rozprávok Tisíc a jedenej noci. Tiež ma vzrušoval jeho trochu šušlavý prízvuk a fakt, že mal skoro tridsaťcentimetrového vtáka. Po útokoch na WTC sa mi však nejako sprotivil, sama neviem prečo. Domov som sa vrátila s perfektným článkom o terorizme a milého Habiba nechala aj s jeho posvätným Koránom za oceánom.
Mala som skoro tridsať, keď sa v mojom živote konečne stalo niečo, čo stojí za zmienku. Opäť som stretla Roba. Opäť to nebol zámer ani jedného z nás, no priznávam, hneď, ako som ho znovu uvidela, túžila som po ňom. Bol okúzľujúci. A znovu takým tým zlým a neslušným spôsobom. A hoci to bol stále ten usadnuto a pokojne žijúci Robo, s akým som sa pred rokmi rozišla, už mi nepripadal taký nudný a seriózny, ako pred rokmi. Znovu som v ňom objavila búrliváka a diabla, znovu som našla to svoje vnútorné uspokojenie, ktoré mi nevedel ponúknuť žiadny iný muž po ňom a zároveň aj pred ním.
Tu sa môj život akosi končí. Som vydatá a život domácej pani ma baví a napĺňa. Spolu s Robom máme dve nádherné deti a musím uznať, stále nám to klape. Po všetkých stránkach. A v posteli snáď najviac...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
2
úžasne napísané, skladám klobúk z hlavy
zatial jeden z najlepších blogov aké som čítala
zatial jeden z najlepších blogov aké som čítala
Napíš svoj komentár
inak napísané parádne