Spočiatku je to sviatok, dva dni, kedy s úctou, rešpektom a láskavou spomienkou zapálite sviečku na hrobe. Starkej, vzdialenej tete, prapraniekomu. Spomeniete si na niečo pekné, čo ste s dotyčnými zažili, horko - sladko sa pousmejete. Je to síce melanchólia, ale sršalo z toho duchaplné.
A potom zrazu sú tieto dva dni jednou katastrofou. Vyhýbate sa návšteve cintorína.
Nechcem tam zajtra ísť. Je mi zle. Naozaj. Mám triašku, je mi na odpadnutie, žalúdok na vode.
Má to byť úcta, výnimočná spomienka. Ale ja nechcem spomínať. Nie pri tom jednom hrobe. Ide o príliš čerstvú ranu. 6 mesiacov a 9 dní. Už som sa dostala do stereotypu školy, dokázala som si priznať, že potrebujem odbornú pomoc, aby som túto udalosť prekonala. Začala som pomaličky hľadať cestičky, ako opäť žiť. A zrazu je to sviatok. Utrpenie. Muky.
Mami, odpusť mi. Odpusť, že som sa ťa nedokázala v tie posledné týždne dotknúť. Bola si taká vyziabnutá a krehučká, bála som sa, že sa rozplynieš. Že odídeš práve v momente, kedy ťa pohladím.
Mami, odpusť mi. Odpusť, že si ten údel dostala ty a nie ja. Tvoja osobnosť bola jedinečná. Energická, originálna, plná pozitívnych citov a zároveň bojovná, taká si bola. Bola si prínos, zatiaľ čo ja som zahľadená do vlastných depresií a nevrlosť je moje stredné meno.
Mami, odpusť mi. Odpusť, že som v ten deň neprišla. Keď sa ma babka spýtala či idem s nimi, pretože si sa prestala hýbať a len si mihala očami, vedela som, čo to znamená. Nemohla som.
Mami, odpusť mi, že plačem. Že zajtra len rýchlo zapálim sviečku, odvrátim zrak a ujdem. Je to stále príliš intenzívne. A vždy aj bude. Pretože ty, jedine ty, si bola mojou životnou láskou.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár