Prológ
„Asi by som už mal ísť domov,“ povedal som, keď som zbadal, že slnko už dávno zapadlo a Londýn sa ponoril do ťažkej tmy.
„Nie, ostaň ešte, Dorian,“ zaprosil Basil a odložil na stôl štetec, ktorým pred chvíľou maľoval.
„Nechaj ho ísť, Basil, ak chce, môže ísť,“ povedal lord Henry a žiarivo sa na mňa usmial.
Basil si hlboko vzdychol a napokon prikývol. Vzal som si svoj kabát a zamieril k dverám, keď ma Basil zastavil.
„Chcem, aby si si ho vzal,“ povedal a chcel mi podať obrovský obraz, zahalený v červenom rúchu.
„Pošli mi ho zajtra ráno, dnes večer by sa mu mohlo niečo stať,“ povedal som, rozlúčil sa s nimi a odišiel.
I.
Londýnske ulice ostali prázdne a tmavé. Nebo bolo zahalené hustými mrakmi, spod ktorých sa sem tam ukázal obrovský mesiac v splne. Zhlboka som sa nadýchol a nasal mrazivú vôňu, ktorú som miloval. Všetko sa pri nej zdalo strašidelnejšie.
Prešiel som jednou z temnejších uličiek a začul zvuk vážnej hudby, ktorá sa do tohto prostredia nehodila. Vydal som sa smerom, odkiaľ hudba hrala a objavil malé polorozpadnuté divadlo. Usmial som sa, keď som zistil, že je to divadlo, v ktorom kedysi hrala Sibyla. Vstúpil som dnu a zistil, že nič sa nezmenilo. Divadlo bolo rovnako zatuchnuté a smradľavé, ako bolo kedysi. V javisku sedelo len pár ožranov, orchester hral falošne, pódium bolo špinavé a princ, čo po ňom poskakoval, bol príliš vychrtnutý. Ale malá baletka, tá biela čistá nevinná labuť, čo tancovala na pódiu, bola očarujúca. Omámene som si sadol do javiska a sledoval, čo sa bude diať ďalej.
Baletka nedbala na svoje okolie, tancovala len pre seba. Ladne sa pohybovala do falošných tónov rytmu. Tmavé vlasy viali okolo jej anjelskej tváre. Drobné ružové pery sa jej vlnili v letmom úsmeve. Biely korzet obťahoval jej útle telíčko a krátka zberkaná suknička ledva zakrývala to, čo malo byť pred zrakmi mužov v sále zahalené.
Tancovala Labutie jazero, jedno z najkrajších baletných predstavení a hrala ho úžasne. Uveril som jej každý pohyb. Uveril som, že je biela labuť, čo miluje toho ošarpaného princa. Uveril som jej, že patrí do tejto spoločnosti, aj keď tu nemala, čo robiť.
Vystúpenie sa chýlilo ku koncu. Keď orchester dohral a baletka dotancovala, premkol ma na pár sekúnd smútok, že baletka nebude pokračovať. Počkal som, kým sa malá baletka stratí za oponou, chvíľu ostal sedieť v javisku a potom sa konečne postavil.
Vyšiel som z divadla a chcel odísť domov. Prešiel som okolo zadnej uličky, čo viedla z divadla, keď som začul zvuk, podobný tomu, čo som už počul. Otočil som sa a zbadal malú baletku, ako kričí, aby sa zachránila. Znovu prenikavo vykríkla a mne to niečo pripomenulo.
Takto kričala aj Sibyla...
Doľahol ku mne hlas muža, čo ju zvieral v náručí a chcel poškvrniť jej nevinnosť. Priblížil som sa k nim tak, aby som mohol vidieť vystrašenú tvár baletky a úlisný úsmev muža.
Usmial som sa. Bol som pánom situácie. Bolo na mne, či baletku zachránim a ona prežije, alebo ju prenechám tomu mužovi, aby ju zneužil a zabil.
***
Takže, neviem, či sa vám to páčilo, ale dúfam, že hej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár