Chcem odísť tam, niekde ďaleko...

Každé ráno ma budí, a každý večer uspáva predstava, ktorá je síce pekná, no nereálna..Zobudiť sa niekde tam, ďaleko.....
Na opustenom ostrove, kde nieje nikto a nič. Bola by som tam sama a vnímala len seba, more, slnko, palmy, pohodu, pokoj..Aké zvláštne slovo..Veď ani neviem, čo pod tým slovom vlastne myslím..ako by som aj mohla, keď na tomto poondiatom Slovensku je táto predstava ďaleko horšia ako nereálna. Každé ráno sa budím s pocitom, že musím ísť do tej SUPER školy, medzi SUPER ľudí a byť tam chvála bohu najviac SUPER 7 hodín(neviem si predstaviť, čo by bolo keby som tam mala byť 8-9!!..). Nič, nič sa v tej škole nedá robiť, pretože pribrdzenosť spolužiakov je viac ako nenormálna. Smeješ sa, pozerajú na teba ako na cvoka, učíš sa dobre prevracajú oči ako keby si bola byfľa prvej triedy, pritom len chceš v živote niečo dosiahnuť. Nieje to len tak hocičo, CHCEM sa dostať preč, preč, preč...Ďaleko z dohľadu a prisahám, že hneď keď sa bude dať odídem preč a častejšie ako raz ročne ma tu nikto neuvidí! Zoberiem sa ako sa zobralo vajce, a pôjdem na ,,vandrovku,,. Možno budú ochotní ľudia, ktorí ma stopom niekde zvezú aj bez toho, aby som sa s nimi vyspala. Po zopár týždňom, mesiacoch,... sa možno aj dostanem niekde, čo sa bude aspoň nápadne podobať na ostrov z mojich snov. Ľahnem si na pláž na ktorej nebude okrem mňa v okruhu desiato km NIKTO, budem si vychutnávať slnko a chill. Budem si spievať a tancovať, budem šťastná a pri západe slnka z plných pľúc zakričím : ,, Arrivederci Slovensko, teraz som v raji!! ,,
Ách, aká krásna predstava..

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu