Až kým som ten pocit nezažila vo vlastnom vnútri, asi aj to ma prinútilo sa vyspovedať aspoň tu. Vyliať zo seba všetok ten hnev do klávesnice, do pár slov ktoré pre toho, kto si dá tu námahu to prečítať nebudú znamenať vôbec nič no ja v nich uzavriem kapitolu môjho života, a s ňou..dúfam aj smútok. Najprv som si myslela, že by som najradšej tú kapitolu spálila, keby bola napríklad písaná v knihe ako príbeh, no potom som si uvedomila, že by som ju nechala. Síce by som ju poslala odo mňa čo najďalej, nechala by som ju, nech ju čítajú ľudia ktorí by sa z nej ponaučili. Nech sa niekto na mojej hlúposti, naivite, zamilovanosti naučí, že niekedy treba byť proste sviňa a nepripustiť si človeka k sebe až tak blízko, že sa dá povedať o tzv. nebezpečnej blízkosti. Netreba naletieť sladkým slovám, a je úplne jedno či to je vo vzťahu partnerskom alebo kamarátskom. Netreba ľuďom proste veriť len tak, z dobroty. A hlavne netreba čakať, že nás niekto bude mať rád len preto, že ho máme radi my.
Niekedy fakt nechápem, ako môžu niektorí ľudia vôbec žiť samy so sebou, s tým hnusným charakterom. Chce neskutočnú dávku odvahy hrať to na dve a viac strán. Hovoriť jedno, písať druhé, robiť tretie, myslieť si štvrté..a tak ďalej a tak ďalej. Každý človek by sa mal riadiť mojou obľúbenou vetou : „ Ak druhých nemôžeme spraviť šťastnými, aspoň im neubližujme“. Všetko by bolo jednoduchšie keby si to každý jeden zobral ku srdcu a podľa toho sa aj riadil. Ale to nejde, tieto veci proste zmeniť neviem ani ja a ani nikto iný. Ľudia sa nemenia, príbehy sa neopakujú a nie sú ako v rozprávkach, nevera, faloš, klamstvá a podvody sú na dennom poriadku a poctivosť, dobrosrdečnosť je v dnešnom svete už len ojedinelá (bohužiaľ). Celé mi to príde trošku opačné, ale čo už..tak to je a treba sa s tým zmieriť. Rovnako ako s tým, že všetko čo má svoj začiatok, má aj svoj koniec. Treba to brať všetko také ako je a hneď sa nám bude žiť jednoduchšie (alebo aspoň mne). Ak máme problém, treba ho vyriešiť..ak sa vyriešiť nedá netreba z neho robiť problém
Ale aj tak, nikdy som neverila že vo mne môže byť toľko nenávisti k osobe, ktorú som ľúbila. Že nemôžem počuť ani to meno, počuť ten hlas, vidieť spoločné fotky..že nemôžem spomínať. Nemôžem lebo nechcem. Už len myšlienka na to obdobie „šťastia“ vo mne vyvoláva toľko pocitov...škoda len že všetky pekné zmizli. Sú preč a už nikdy sa nevrátia, aspoň dúfam. Plač nepomáha, ale oslobodzuje. Ale toto už nie je plač zúfalstva, beznádeje a smútku. Ale taký ten plač z hnevu, z nervov. Ale spolu s ním odchádzajú aj všetky spomienky..tak pomaličky v mojom vnútri „horia“. Snáď sa zmenia na popol a ten odfúkne vietor preč, ďaleko preč spolu s minulosťou. Ženy to občas hrajú na silné, samé sebe chcú dokázať že ich nemôže niekto len tak zlomiť. Ale žena je od prírody krehká bytosť, či už si to priznáme alebo nie. Úlohou chlapa by malo byť robiť ju šťastnou, vyčarovať jej na tvári úsmev a hlavne tú krehkosť v nej rozvíjať..a nie ju rozbiť. Niekedy mám pocit že aj porcelán vydrží viac ako som vydržala ja, no potom si uvedomím že to tak nie je. Bola som až príliš silná keď som dokázala pochopiť to čo som pochopiť nechcela. A hlavne som si to pripustila aj keď nerada. Poznám veľa dievčat, no aj chlapcov ktorí žijú zaslepení „skutočnosťou“ ktorá nie je skutočná. Nahovárajú si že sú šťastní, lebo si myslia že bez určitej osoby šťastní nebudú a pritom si neuvedomujú, že často krát ich práve ta daná osoba o šťastie oberá. Niekedy je menej viac, ale to každý jeden z nás musí pochopiť sám. Každý jeden si musí prejsť určité udalosti, zažiť sklamanie (niekedy aj viac krát spraviť rovnako hlúpu chybu) aby sa ponaučil. Ťažko je žiť ľahko, ale platí to aj naopak..ľahko je žiť ťažko. Vedela by som tu písať XY strán o tom, ako som sa sklamala..a ako to bolí. Ale to prežil každý jeden z nás. Proste som len takto nejako symbolicky potrebovala jednu kapitolu s názvom „OMYL“ uzavrieť, nech môžem tu s názvom „ ŠŤASTIE BEZ TEBA“ otvoriť. Otočiť knihu života na novú stranu, a tie staré zalepiť. Ak sa z nich bude chcieť niekto ponaučiť, nech ich odlepí..no mojimi rukami odlepené nebudú...už nikdy
Smejte sa, tešte sa z maličkostí lebo tie sú najkrajšie, rozdávajte radosť, úsmevy, objatia...robte čo vás baví a hlavne..ak vás niečo trápi, proste otočne listom vo vašej knihe osudu, a ak vám to pomôže, tu starú zalepte...tak ako som to spravila ja ..
All you need is love
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
2
"Netreba naletieť sladkým slovám, a je úplne jedno či to je vo vzťahu partnerskom alebo kamarátskom. Netreba ľuďom proste veriť len tak, z dobroty. A hlavne netreba čakať, že nás niekto bude mať rád len preto, že ho máme radi my."
"Niekedy fakt nechápem, ako môžu niektorí ľudia vôbec žiť samy so sebou, s tým hnusným charakterom. Chce neskutočnú dávku odvahy hrať to na dve a viac strán. "
Bože ... ja ti tak veľmi ďakujem za tento blog. Píšeš presne o mne ...(tieto tvoje myšlienky som si uvedomila až dnes v noci) a teda mi neostáva urobiť nič iné, než to čo aj ty potrebujem jednu kapitolu s názvom „OMYL“ uzavrieť, nech môžem tu s názvom „ ŠŤASTIE BEZ TEBA“ otvoriť
"Niekedy fakt nechápem, ako môžu niektorí ľudia vôbec žiť samy so sebou, s tým hnusným charakterom. Chce neskutočnú dávku odvahy hrať to na dve a viac strán. "
Bože ... ja ti tak veľmi ďakujem za tento blog. Píšeš presne o mne ...(tieto tvoje myšlienky som si uvedomila až dnes v noci) a teda mi neostáva urobiť nič iné, než to čo aj ty potrebujem jednu kapitolu s názvom „OMYL“ uzavrieť, nech môžem tu s názvom „ ŠŤASTIE BEZ TEBA“ otvoriť
3
@MaxHavener ďakujem pekne!
@Jasminee a hlavnu ju poriadne zlep a neodlepuj! Nech ju odlepí niekto kto sa z nej poučí tak ako si sa poučila ty z tej mojej..
@Jasminee a hlavnu ju poriadne zlep a neodlepuj! Nech ju odlepí niekto kto sa z nej poučí tak ako si sa poučila ty z tej mojej..
Napíš svoj komentár
Ver mi, tí dobrí ešte nevymizli... Len ich je, v tejto zvláštnej dobe, občas ťažké nájsť. Verím však, že tebe sa to podarí. Veľa šťastia do ďalšej kapitoly!