Bolo pekné jarné počasie a tak som si trošku oddýchla od kníh a šla som von. Bola som na ihrisku a len tak sedela, rozprávala sa, bláznila, užívala slnko a ničnerobenie. Odrazu mi zavolal spolužiak, vlastne aj môj najlepší kamarát v jednom kde som, že príde za nami. Prišiel, no nie sám. Priviedol so sebou kamaráta, ktorý sa mi hneď zapáčil. V tomto čase som mala z neznámych príčin vo zvyku to, že ak sa mi niekto páčil robila som mu zle. Jasné, že to neobišlo ani jeho. No nedopadlo to tak, ako som chcela. Začal si myslieť že ho nemám rada, a tak mi žiadne pohľady neobetoval. Vlastne ani nemal aké, keďže tie moje boli iba v hĺbke mňa, mojej duše a mojich snov.
Začali sme spolu chodiť von, a ja som sa do neho zaľúbila. Niečo pred letom som mu to povedala, a náš vzťah sa vyvíjal celkom sľubne. Písali sme si, smskovali, chodili von, bláznili sa..No prišlo leto a môj odchod do tábora. To, čo som zažila po tábore ma ranilo. Dal sa do kopy s mojou “kamarátkou“. Poznal ju sotva 2 dni ale vraj sa mu veľmi zapáčila. Pohádali sme sa a dlho sa nerozprávali..Prechádzali mesiace a medzi nami sa aj to málo, čo medzi nami bolo roztrhlo. Z času na čas sme si písali, občas sme spolu boli von. Vo mne sa striedala zamilovanosť a nenávisť ako mesiace v roku. Raz prišlo jedno, potom druhé, stále dookola. Roky ubiehali a medzi nami to bolo rovnaké..no odrazu prišlo niečo, čo rozpútalo peklo, neskôr raj...leto 2009
Síce som ho už nemala rada, nemala som nič proti tomu, keď mi s tým istým kamarátom zazvonili pri bráne, nech idem von. Bol večer a mne sa ísť nechcelo, no kvôli nemu som tam šla. Chcela som ho vidieť. Bol krásne opálený a aj keď som na neho bola stále nahnevaná, jedným pohľadom z mojej duše odohnal všetko to zlé, čo som k nemu cítila. Chvíľu sme kecali a potom sa rozlúčili....Bola som taká šťastná, že som ho po takom dlhom čase zas objala. Večer sa ma na nete spýtal, či k nemu ešte niečo cítim, no ja som na jeho otázku reagovať nevedela. Povedala som mu, že sa už nechcem sklamať, že sa mi rysuje celkom pekný vzťah a že riskovať nič nebudem. Neodolala som jeho slovám o tom, že už to nikdy neurobí, že ma dlho nevidel a dnešné stretnutie v ňom prelomilo to, čo si 2 roky nechcel pripustiť. Chcel, aby sme tomu dali čas, že nám to možno víde. Leto sme trávili s partiou spolu, bola som vďačná za každú minútu s ním. V hlave som mala len jeho a nikoho iného. Ku koncu leta odišiel do Talianska s tým, že keď sa vráti, náš vzťah sa dorieši. Nestalo sa. Bola som hlúpa a naivná, keď som si myslela že príde a hodí sa mi okolo krku. Stále sme spolu chodili von, no už to nebol on..vyhýbal sa mi, náš vzťah neriešil a ja som začať riešiť nechcela...vedela som, že ľúbi inú. Babu, ktorú som nenávidela. Dali sa do kopy a tým pre mňa stratil zmysel. Znenávidela som ho, plakala som, preklínala všetky dni s ním, skúšala zabudnúť. Zabudnúť som síce nezabudla, ale nenávisť bola silnejšia ako láska, a začali sme sa zas ignorovať.
Bolo mi fajn, mala som svoj život a hlavne bez neho. No nie na dlho. Asi o 2 mesiace nato sme sa dali prvý krát do kopy. Neviem ako sa to stalo, proste sme šli von a spýtal sa ma, či to s ním chcem skúsiť. Jasné, že som neodolala. Samozrejme sa to po 16 dňoch skončilo a začala sa ďalšia kapitola v mojej knihe života, s podobným dejom ako predošlá....Celý čas na mňa kamarátom nadával, nenávidel ma, a ja som nevedela prečo. Veď on dal koniec , nie ja! A vlastne som ani nevedela prečo. Bolo mi to ľúto, no neriešila som to. Nemohla som, a ani som nevedela.
Až do chvíle, kým sme nezačali chodiť do posilky ku kamarátovi, kam chodil aj on. Len sme na seba tak pozerali, ignorovali sa, občas si niečo povedali, no všetka snaha z mojej strany bola márna. Písala som mu, prečo ma nechal, prečo nemôžeme byť kamaráti a prečo to vlastne takto chce, no neodpisoval. Odrazu mi jedného dňa napísal, že ho to všetko mrzí, že už sa na mňa ďalej takto pozerať nemôže, že ma chcel späť už deň po rozchode, ale nevedel ako mi to má povedať . Napísal mi dlhý text o tom, že už to takto ďalej nechce, že mu mám prepáčiť. Prepáčila som. Po troch mesiacoch ignorovania sme sa dali do kopy, a sme spolu doteraz. Sme šťastný, vieme čo od seba môžeme čakať, a vieme že toho druhého už sklamať nesmieme. Prežili sme spolu toho strašne veľa, a dúfam že to bude trvať večne. Viem, že je skoro v 16tich rokoch hovoriť, ako dlho spolu vydržíme ale verím, že ak budeme bojovať spolu, bude to navždy. Milujem ho, a viem že aj on mňa. 5. Marca to bol rok, čo sme sa rozišli, ale aj 9 mesiacov od vtedy, čo sme spolu. Viem, je to divné dať sa do kopy presne 3 mesiace po rozchode, ale aj takéto veci sa v živote stávajú. Som šťastná a viem, že každá z nás ma niekde tam, tisícky kilometrov vzdialeného, alebo tu pod nosom princa, ktorý ju urobí šťastnou. Ja som toho svojho našla, a nikdy neľutujem tie prúdy sĺz, ktoré mi kvôli nemu tiekli lícami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár