Vždy ho bolo tak málo. A hlavne rýchlo plynul. Odchádzal. Pokúšala sa ho zachytiť, spomaliť, využiť...ale len jej utekal pomedzi prsty. Šprintoval. Chcela ho využiť, ale na všetko bol prikrátky. Nestihla. Neskôr už vedela, že nestihne. A tak ho len márnila.
Ľudia.
Kedysi neboli. Alebo aspoň neboli hodní jej pozornosti. Alebo ona ich. Potom prišli. Zrazu, všetci naraz. Ako lavína. Nájazd úžasných ľudí. Boli všade. Ale ona bola stále len jedna. Nemala viac času ako mávala vtedy, keď bola sama. Ale chcela...chcela doňho vtesnať aj ľudí. Všetkých, lebo všetci boli úžasní. Ale nie všetkých naraz. Po jednom. Vychutnať si. Každého. Ale nikomu nič nesľubovať. Žiť.
Život.
Tie okamihy. Teplé letné noci. Studené zimné rána. Príchod jesene, odchod jari. Rýchla jazda. Pomalá prechádzka. Kotúľanie sa z kopca. Seno vo vlasoch. Vidieť hviezy. Pozrieť sa do očí. Chuť piva a vôňa slanej vody. Tiché rozhovory. Hlasné mlčanie. Milovala život. Milovala ho osamote a milovala ho ešte viac keď začali prichádzať ľudia.
Povinnosti.
Prišli v nesprávnom čase, práve vtedy, keď prišli ľudia a zrýchlil sa čas. Vedela, že od nich závisí všetko. Že sú veci, ktoré je nevyhnutné vykonať, aby raz mala čas i ľudí. Bola ale hlúpa. Snažila sa skĺbiť všetko dokopy. Ľudí i žitie i povinnosti. Nešlo to. Začala prichádzať na to, že niečoho sa musí vzdať.
Spomienky.
To bolo to jediné, čo nakoniec ostávalo. Po všetkom. Po ľuďoch i po okamihoch plných života. Čím viac sa vzďaľovali, tým boli matnejšie. Nakoniec nevedela, či sú jej spomienkami skutočnými okamihmi alebo len príbehmi niekoho iného. Či to len nevidela vo filme alebo nečítala v knihe. Ďaleké miesta, dávne lásky, pocity, vône, chvíle, radosť i smútok... to všetko bolo tak vzdialené. Už to neboli spomienky. Boli spomienkami na spomienky, už si nepamätala tie dávne okamihy priamo, pamätala si ich len v skreslenej podobe, ktorá sa menila keď ich dlhé roky vyťahovala z mysle a nepatrne pozmenené ukladala naspäť.
A nakoniec nechápala len jednu vec. Ako mohla kvôli okamihom, ktoré sú dnes už len zbytočnými spomienkami, zahodiť svoju budúcnosť? Vykašľať sa na povinnosti, ktoré by viedli k tomu, že by dnes mala niečo skutočné, že by jej život dnes za niečo stál, že by nejasné spomienky neboli jediným, čo jej ostalo? Ako sa mohla vykašľať na príležitosti lebo bola lenivá a nevedela rozkázať sama sebe? Či kvôli ľuďom, ktorí si na ňu dnes už ani nespomenú? Mohla mať rešpekt a vážnosť, mohli ju uznávať ako statočného a vzdelaného človeka....vybrala si prchavé chvíle.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár