Možno vidím veci inak a preto sa potom nad nimi aj viac zamýšľam, lebo svet nie je len o tom, čo sa človek naučí v škole a potom sa to snaží celý život akože praktizovať v práci; stereotyp. Svet je aj o situáciach, momentoch, náhodných stretnutiach, ľudoch, ktorých stretnete, ste s nimi päť minút svojho života, ale každé stretnutie má predsa nejaké zmysel, no nie? Ale zasa je tu odpoveď:
..pre niekoho áno, pre niekoho nie...
Včera som šla autobusom jednou z tých preplnených bratislavských ulíc, jediné pozitívum: krásne počasie, inak to mesto nepôsobí nijakým dojmom, žiadna emócia, nič. Ako sa tak pozerám von oknom, vidím niečo, čo ma však zaujalo, otáčam za tým hlavu..
Predstavte si jeden z tých klasických starých bratislavských vysokých domov na hlavných uliciach centra mesta.
Predstavte si mini balkóny týchto domov. Ďalej si predstavte starú drevenú stoličku na tom balkóne. A na nej si predstavte úhľadne sediacu starenku, pekne opretú, ruky položené na kolenách, akoby dávala pozor v škole. Sedela asi tak na piatom poschodí, na balkóne nebolo nič iné, len tá stolička a na nej ona... Otáčala hlavu za autami, pozorovala, čo sa deje. A v tom momente mi to prišlo nenormálne smutné, keby si predstavím, že mám na tej stoličke sedieť deň čo deň, sama.. Keby mám pri sebe foťák, odfotila by som si to, aby som si ten pohľad udržala stále v pamätim, aj keď bol smutný. To bol prvý zvláštny moment toho dňa, ktorý vo mne ostal.
Kúpila som si lístok na vlak v Nitre, ešte som mala chvíľu čas, tak som šla do jediného bufetu na stanici. Predáva tam typická teta predavačka, ktorá je rada, keď sa s ňou človek porozpráva. Ja to mám vlastne tiež rada. Chcela som kúpiť niečo na pitie, tak a to bol spúšťač. Teta začala, nech si nekupujem citrónovú minerálku, nech si radšej vezmem tamtú rebarborovú, že je veľmi dobrá a stojí rovnako, ale najlepšie by bolo keby si kúpim veľký Rajec, ušetrím a aj viacej sa napijem, aj keď je to ťažšie, ale ved idem vlakom, ten to odnesie. Tak som sa s ňou zarozprávala, kam idem, odkiaľ idem a podobne. A viete čo? Tú rebarborovú mi odporúčila už minule a bola dobrá, tak som jej to teraz povedala a bola rada, že mi chutila. A viete čo? Teraz som si kúpila veľký Rajec, veď aspoň ušetrím a vlak odnesie...
Idem tým vlakom domov, aj s tým Rajcom, dobre mi padol, lebo naozaj som bola dosť smädná. Prisadla som si do kupé k jednému chlapcovi. Celý čas nič, ticho, každý si žije svoj život. Keď som sa chystala pomaličky, že budem vystupovať, prihovoril sa, či nemá krém, lebo mal niečo poranené na ruke a chcel si to natrieť. Mala som len ten mini krémik z Oriflamu, to hojivé čudo guľaté (chlapec dokonca ten krém poznal a pochválil vôňu). A tak bol rád a stíhli sme prehodiť ešte pár slov, ako dlho ten rýchlik ide, že nekonečná cesta, ale keď mu vravím, že pre mňa je to paráda, lebo ja inak chodievam osobákom, tak sme sa na tom len zasmiali (zaujímavé opäť, že pre niekoho je to pomalé, pre niekoho nie).
Toľko k náhodným stretnutiam, ktoré vyzerajú bezvýznamne, ale podľa mňa naozaj každé stretnutie, každá vec, ktorú uvidíte, všetko má zmysel.. Možno, keď si toto prečítate, tak to bude mať nejaký zmysel aj pre vás..
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
antifunebracka
26. 6.júna 2012 16:17
hehe ja sa tiez v kuse s kazdym vypravam. no nikdy mi nikto neodpoveda
2
asi narážaš na blbých ľudí bez fantázie... ja sa rada prihovorím, minule som sa zasa rozprávala vo vlaku asi s tisíc ročnou babičkou. Povedala mi všetky svoje diagnózy, povedala mi kam idem, ako má manžel, ako deti... bolo to fajn
Napíš svoj komentár