Boli rôzne časy. Krásne, ťažké. Krásnoťažké.
Dusila som sa šťastím, dusila som sa žiaľom. Učila sa rozumieť ti.
Chvíľu sme si boli takí blízky, inokedy neskutočne vzdialení.
Ospravedlňovala som svoje chyby, hájila tvoje záujmy.
Klamala som sebe, klamala som druhým!
Prečo? Azda pre kúsok lásky..?!
(No pekne po poriadku. Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno...)
Boli to zvláštne časy. Potrebné, nevyhnutné ako lekcie v učebnici.
Blížila sa tá s označením „posledná“, no ja som chcela pokračovanie.
Stoj čo stoj, za každú cenu! Písala som ju vlastnou krvou.
Zrazu došiel atrament. Vystrela som sa, že si vezmem ďalší a aaaaauuu!
V chrbte som ucítila dýku, ktorá tam bola už poriadne dlho.
Vytiahla som ju a vykrvácala. A nikoho to neprekvapilo.
.
.
.
Pár mesiacov v kóme, na jednotke intenzívnej starostlivosti.
.
.
.
Dostala som sa z toho, ha! Tak znova píšem. (Kúpila som si nový atrament.)
Teraz som tu s vami. Plná energie, zdravá a svieža ako rybička. Všetko je oukej, že?
Neviem. Neviem, prečo by nemalo byť. Neviem, prečo by malo byť.
Neviem, kto som. Neviem, kým som bola. A kto si dočerta ty??
Jáj, už viem! Prepáčte, zabudla som. V nemocnici mi povedali, že sa to môže stať.
Čiastočná strata pamäti. Že vraj sa s tým dá žiť. Budem im veriť, doktorom.
Ani netušia, ako veľmi sa mýlia. Hľadím na fotografie, postavy nespoznávam.
Popravde, zvykla som si. Aj na ten nepríjemný, hrdlozvierajúci pocit.
V uliciach ma zdravia divní ľudia. Na Facebooku mi posielajú žiadosti o priateľstvo.
No nič, pridám si aj teda aj teba. Vyzeráš sympaticky a hrávaš Farmville, super!
Boli to nádherné časy. Časy bez pravidiel a rozkazov.
Dni slobody, kedy bol kyslík mojou jedinou závislosťou.
Keď som však vyskúšala teba, nemohla som ďalej žiť ako predtým.
Priťahoval si ma, bol si ako magnet. Mal si svoj kladný, aj záporný pól.
A ja som bola malá bezbranná magnetka stratená v neznámom magnetickom poli.
Takto si spolu budeme nažívať ešte pekných pár ro... Aaaauuu!!!
Moje kosti zapraskali, chrbtom mi prešla ostrá bolesť. Spomenula som si.
Počul si ten praskot a prestal si sa sústrediť. Magnetické pole prestalo účinkovať.
Obrátil si sa ku mne svojim záporným pólom a veruže to nebolo príjemné. Precitla som.
Spoznala som chlapca na fotografii.
Zostarel, zmenil sa, už nebol taký krásny. Ale stále to bol on.
Nikdy nezabudnem na jeho falošný úsmev, ktorým ma toľkokrát presvedčil.
V pravej ruke zvieral ostrú striebornú dýku. Ľavú ruku skrýval bezpečne za chrbtom.
A v nej držal moje srdce.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár