Ľudia sú strojcovia (väčšiny) všetkého zla, ale blbé je, že sa im nemôžeme donekonečna vyhýbať. Ani vtedy, keď si myslíme, že naše znalosti jazyka krajiny, v ktorej sa práve nachádzame, sú na zaplakanie.
- Jeden môj spolužiak, volá sa Stefan, je totálny ignorant. Nepozdravil sa mi ani raz, odkedy sme sa zoznámili. O nejakom tom očnom kontakte nehovoriac. Je to presne ten typ človeka, ktorého keď stretneš na zastávke, ani sa neobťažuje kývnuť hlavou a vybrať si sluchátka z uší.
Nejako takto som sa ešte nedávno v skype sťažovala kamarátke na Slovensko. O tom viac ma šokovalo, že keď ma dotyčný o deň neskôr na tej zastávke skutočne zbadal, okamžite si zložil klapky z uší, prehovoril na mňa, poradil mi kde kúpiť lacný ojazdený bicykel a na záver zhodnotil, že hovorím celkom slušne. Preto som sama sebe sľúbila, že pri najbližšom stretnutí so živým Nemcom už nebudem hanblivo čumieť do dlážky. A tak som sa osmelila a spoznala Benjamina.
Benny, ako on sám seba nazýva, nie je typický Nemec. Nemá rád rascu v chlebe, zbožňuje študentskú pečať a učí sa po slovensky. Aj po česky a po poľsky, lebo po získaní titulu zo slavistiky chce každé dva roky zmeniť miesto bydliska a učiť nemčinu v niektorej z krajín strednej Európy. Vyžaruje navôkol neskutočný pokoj a vždy keď ho vidím, mám chuť ho objať. Naše tandemy fungujú vďaka podobným záujmom oboch protagonistov, no hlavne tempo reči predvídavo prispôsobuje tak, aby som mu rozumela O niečo horšie rozumieť mojej spolužiačke z kurzu literatúry Ane, temperamentnej Chorvátke a ozajstnej party žene. Sedíme spolu v kantíne, kávičkujeme, keď sa ma odrazu opýta:
- Vidíš hentú babu pri automate na kávu? Je z Fínska, strašne zlatá baba, ale príliš veľa pije.
- Čo je to príliš veľa? – spomeniem si na tú istú, dobre naladenú Anu, ako si objednáva šesť vodiek.
- Sedemnásť pív. Iste sú tu pivá lacnejšie a slabšie než v Škandinávii, ale sedemnásť je už trocha brutal. Spočiatku mi vždycky zakýva, objímeme sa, pokecáme. No ako náhle sa mi stratí z očí, tak neviem čo s ňou je a úprimne povedané, ani ona sama o sebe nevie.
Štve ma, že v spoločnosti prevláda všeobecný názor: Erasmus? To sú samé výlety a párty! Chyba lávky, taký Škandinávec možno nemusí domov priniesť žiadne kredity, ale pre Slováka Erasmus v prvom rade znamená súbežné štúdium na dvoch vysokých školách. Pritom sa môžete spoľahnúť, že vyučujúci z vašej alma mater vám nič nedarujú, za odchod do cudziny a fyzickú neprítomnosť na ich cvikách počas semestra vás navyše potrestajú extra zadaniami a seminárnymi prácami.
Ale aby sa nepovedalo, nejaký ten alkoholický večer som tu už zažila. Práve som sa vracala na intrák z mesta, podgurážená 2 pivami, praclíkom a bielou bavorskou klobásou (ktorá mimochodom chutí rovnako ako obyčajný slovenský párok), keď mi zrazu napadlo – čo tak zájsť do študentského baru na ďalšie? A tak som šla, sama, ako dáky notorik na dôchodku, objednala a sadla som si. Našťastie ma vedľa sediaca holka čoskoro zaškolila, že vodka sa má správne piť so šumienkou, v prípade potreby ju treba brzdiť pivom a že obsluhujúci barman je jej bývalý, ktorý ju podľa všetkého stále miluje. Sranda nastala na druhý deň, keď som sa prišla ukázať na skúšku speváckeho zboru nášho internátu. Vysvitlo, že dievčina z minulého večera sa volá Kathrin, spieva alt a pamätá si ma.
No a čo výlety? Doposiaľ som absolvovala len jeden autobusový, a to zrovna na najslávnejší bavorský zámok Neuschwanstein. Keď sa nám prvýkrát vynoril pred očami, spolucestujúci amíci ho okomentovali slovami: „Oh shit, look at this! It seems so small, don´t you think?“ Po našom to znamená, že je nádherný a oplatí sa ho navštíviť Toľko k výletom a k ochote erasmákov rozprávať sa s vami po nemecky. Popravde zatiaľ netuším, nakoľko dobrá bude moja nemčina koncom júla, ale niečo som sa tu už predsa len naučila. Variť!!!
Pri pohľade na fotky zo spomínaného výletu som sa najprv zľahla a následne zháčila. V tej chvíli bolo rozhodnuté – obmenou jedálnička postupne zmenším neradostne sa zvyšujúcu konfekčnú veľkosť oblečenia, ale hlavne nadobudnem stratenú energiu do života. Lebo pretrvávajúca jarná únava, nezdravo vyzerajúca pokožka a bordel v tele sa zákonite musia prejaviť zmätkom v duši - čo teda nie je nič moc. Hneď na druhý deň som po škole nakúpila kvantá zeleniny a ďalších zdravých zásob. Vyhrnula som si rukávy a začala variť. A varím doteraz, už štvrtý týždeň, deň čo deň. Cítim, že to, čo robím, má zmysel a preto myslím pozitívne.
Neotriasli mnou ani pochybovačné reči starého otca. Ten je presvedčený, že schudnúť rovná sa hladovať. Je unavujúce hádať sa so starým človekom, ktorý sa cíti ako odborník na výživu. V jeho prospech hrá určite životný vek a rokmi pestovaná vlastná obezita. Zatiaľ čo ma poučuje, odreže si z duseného bravčového stehna. Keď mi vlastná rodina neverí, zostáva mi len sebadôvera. Túto zmenu totiž nechápem ako zúfalý pokus so sebou niečo spraviť, ale ako premyslenú zmenu životného štýlu. Preto mi žiadne malé pošmyknutie nevezme odhodlanie. To posledné pošmyknutie totiž stálo zato!
Stálo zato dve hodiny tancovať v kuchyni a napokon vyčarovať božské bryndzové halušky A potom sa pozerať, ako ich okrem kamarátky Slovenky jedia vaši spolubývajúci - dvaja Nemci, dve Nemky, Maďarka, Kórejčan, Francúzska, Ruska, Mexičan ... a všetkým chutí
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár