Všetko prebiehalo veľmi zrýchlene, aspoň z môjho pohľadu. Ani som sa nenazdala, už som nastupovala do škôlky, kde sa mi teda vôbec nepáčilo. Vždy som tam na obed plakala, pretože som nechcela spať s ostatnými deťmi na lehátkach, poriadne som nejedla a s ničím som nebola spokojná. Mala som dvoch bližších kamarátov (ak sa to dá nazvať kamarátmi - Simonu a Romana. Oni boli ako pracovní partneri, všetko robili spolu a ja som za nimi len tak pobehovala. Raz ma dokonca zamkli na záchode a ja som tam kričala a búchala, až kým ma neotvorila pani učiteľka a potom si to tí dvaja riadne odniesli. Ale inak sme si celkom rozumeli...
Boli to pekné roky, hoci som sa spamätala až v posledné mesiace. Zrazu som si tam všetko obľúbila, chcela som tam aj spávať, chodila som na výtvarný krúžok a hrala sa s ostatnými. Doobeda sme mali desiatu a po nej sme pozerali rozprávky v televízore, chodili sme na prechádzky, na dvor, mali sme karneval...
Ale prišiel posledný deň a ja som sa musela so všetkými rozlúčiť. Bola som už predškoláčka a čakala ma iná etapa - základná škola. Urobili nám slávnostný obed (super jedlo, aspoň 1x za tie 2 roky a po ňom detskú diskotéku. Keď sa za mnou poslednýkrát zavreli dvere škôlky, pochopila som, ako mi tam bolo dobre.
Už sa to však nedalo vrátiť späť a tak som sa teda vybrala v ústrety posledným škôlkárskym letným prázdninám...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár