Jeden múdry človek raz povedal : Škola je ako väzenie - sedíme a nevieme začo. A jediný rozdiel medzi školou a blázincom je ten, že v blázinci majú aspoň normálny personál. Toto všetko je úplná pravda. A prišiel deň, keď som to musela zistiť aj ja...
Začalo sa to 2. septembra 2001. Mamičky s malými deťmi, ktoré mali v rukách kytice kvetov a na chrbtoch školské tašky (2x väčšie a ťažšie, ako boli oni samy), sa tlačili pred budovou školy a čakali, že sa stane niečo významné. Vtedy to možno bol významný deň, ale za tých 9 rokov asi každé dieťa zistilo, že to až také významné nebolo. Nebol dôvod sa radovať, skôr naopak...
Ja som tam stála tiež. Trochu vystrašená, trochu natešená a trošku zvedavá som stála po boku svojich rodičov a obzerala som si ten obrovský dav prváčikov, medzi ktorými boli aj moji budúci spolužiaci. Pani učiteľky, ktoré sa tú obrovskú tlačenicu snažili riadiť, nám prikázali, aby sme sa všetci zhromaždili na rozľahlom dvore za školou. Tam už bolo pripravené pódium, veľké reproduktory a mikrofón. Nikto z nás malých vtedy nechápal, načo to tam všetko je. Ale potom sme to zistili. Na pódium sa elegantne vyštverala pani riaditeľka - štíhla, trošku staršia žena, s krátkymi červenkastými vlasmi, v peknom kostýme (teraz už viem, že nebol až taký pekný - na toto zahájenie ho nosila cca každý druhý rok . Zapli jej mikrofón a ona svoj príhovor zahájila falošným úsmevom. Na také niečo bola predsa zvyknutá každý rok a každý rok rozprávala to isté...ako sme neskôr zistili.
Potom sa sa situácie ujali naše triedne pani učiteľky a odviedli nás do tried. Tam na nás čakali lavice, na ktorých ležali šlabikáre a rozprávková knižka pre každého. Pani učiteľka nám, aj našim rodičom všetko vysvetlila a potom nám poukazovala triedu. Neskôr sme sa zoznámili jeden s druhým a podali sme si ruky. Nakoniec sa predstavila pani učiteľka a povedala, že zajtra ráno sa budeme hrať. Jasné, bol to riadny krycí manéver, ale keďže sme boli ešte malí, nikto z nás to nechápal.
Poobede som každému v rodine šla ukázať svoju peknú tašku a nový šlabikár. Každý sa na mne smial, ako sa teším a ako oduševnene rozprávam o škole. Ja som nevedela, čo im je také smiešne, ale čoskoro som to pochopila.
Prvé 2-3 roky sa mi v škole páčilo. Dosahovala som pekné výsledky, ako prvá som mohla začať písať perom a pani učiteľka ma stále chválila. Našla som si aj dobrých kamarátov, boli to dievčatá, ale aj zopár chlapcov, ktorí sa vtedy pred nami ešte nehanbili a nevadilo im, že sa hrajú s "babami". Na konci štvrtej triedy sme pre rodičov zorganizovali aj krátke divadielko, rozlúčili a poďakovali sme sa pani učiteľke za trpezlivosť. Objavili sa u nej aj slzy smútku, asi preto, že sme ju opúšťali a šli sme na druhý stupeň.
Tam už bolo všetko ťažšie. Najprv sme si museli zvyknúť, že na každý predmet máme inú pani učiteľku, neskôr sa objavili aj páni učitelia. Všetko sa už hodnotilo prísnejšie, občas po nás aj kričali a nemohli sme si toľko dovoľovať, ako pri našej zlatej pani učiteľke, ktorá nás dobre poznala. Tu nás nepoznal nikto...aspoň zatiaľ.
Všetko sa to stále opakovalo - samé písomky, testy, anglický jazyk, olympiády a ústne odpovede nám nedali spávať. A ešte jedna vec - monitor.
Obľúbila som si hlavne pani učiteľku slovenčiny a angličtiny. Slovenčinárka mala niekedy aj horšie dni, vedela sa poriadne nahnevať a keď sme niečo nevedeli, povedala, že doma si aj poplakala. Hlavne, keď opravovala naše písomky...
Angličtinárka bola fajn, vtipná a zábavná, veľa nás naučila...
Vystriedalo sa pri nás veľa učiteľov. Triednych sme mali dokopy 5 (ale v nás chyba nebola... .
Ale všetko sa raz končí a preto sme aj my prišli do posledného, deviateho ročníka základnej školy a spolu s deviatou triedou prišiel aj odstrašujúci monitor. Dlho sme sa naň pripravovali a nakoniec sme to zvládli!! Mali sme to za sebou, už len odoslať prihlášky na stredné školy...
Konečne prišiel ten dlho očakávaný deň a mne prišiel list, že ma prijali na gymnázium, kde som sa hlásila. Bolo to super, doteraz tomu nemôžem uveriť. Ale o tom neskôr...
Keď nadišiel posledný týždeň, všetci sme mali melancholickú náladu, spomínali sme na super časy, na tých deväť rokov plných zábavy, ale aj starostí a smútku. Spolu sme to všetko zvládli. V posledný deň, náš VEĽKÝ deň, sme sa zhromaždili v kultúrnom dome, blízko našej školy, ktorú prerábali. Pani riaditeľka mala zasa ten svoj nudný príhovor, hoci, musím sa priznať, že tentoraz som ju počúvala akosi pozornejšie. Vedela som totiž, že je to posledný raz. Po príhovore sa odovzdali ocenenia a pochvaly riaditeľom školy. Potom sme prišli na rad my - deviataci. Celej sále sme zaspievali pesničku. Spolužiačka odovzdala riaditeľke kyticu a potom sme postávali v sále a triedna nám rozdala vysvedčenia (celých deväť rokov, som mala samé jednotky. Je to pre mňa veľmi vzácne, preto som sa chcela pochváliť. Popravde, stále nechápem, ako som to vôbec dokázala...
Potom sa všetci rozpŕchli domov, len deviataci zostali v sále a každý sa s každým objímal. Niektorí plakali. Ja nie. Bolo mi smutno, ale nie je to predsa koniec sveta, len koniec základnej školy. S niektorými - ktorí za to stáli - som v kontakte, stretávame sa. Pozvali sme triednu na pizzu a tam sme si s ňou posedeli asi dve hodinky. Keď už bol čas ísť domov, sľúbili sme, že ju prídeme niekedy navštíviť do školy. Tým sa uzavrela ďalšia kapitola môjho života. Opisujem to dosť skrátene, aj keď si možno myslíte, že tento článok je dlhý. Ale všetky zážitky a spomienky zo základnej školy by sa nezmestili ani na 20 takýchto strán, tomu verte.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
vreskot000
18. 11.novembra 2012 11:05
Ak možem k tvojmu blogu. ja mam veľmi zlé skusenosti z 1.ročníka základnej školy. mali sme učitelku, ktorá čakala dieťa, bola veľmi nervozna, bila nas po hlave, vrieskala, nadávala nám, zosmiešnovala. následky nesiem žiaľ doteraz. nevadí. nie každý ma štastie na kvalitného pedagoga
Napíš svoj komentár