To čoho sa milióny ľudí báli pri novej generácii robotov s ľudským myslením, pri stvorení, ako niektorí hovorili, dokonalých „ľudí“, že budú myslieť ako my, ľudia, úbohé bytosti, krehkejšie a zraniteľnejšie ako by si kto vedel predstaviť, že budú chcieť dobývať, žiť a myslieť len pre seba.
Toho sa ľudia obávali a nakoniec, ako to tak vyzerá, opodstatnene. Našou osudnou chybou boli novo vzniknuté tri robotické pravidlá, ktoré nám mali vlastne už úplne uľahčiť prácu s týmito androidmi. „Nenecháš sa zničiť, alebo pokaziť.“ To bolo to osudné, čo všetko pokazilo, pravdaže dajú sa poraziť, inak by táto vojna nemala žiadny zmysel, inak by nezomrelo toľko ľudí, koľko už stihlo zomrieť, inak by som tu teraz nestál so zbraňou v ruke, rovnako ako milióny ľudí na svete! Ticho narušilo pípanie hodiniek Johna Gawbacka, ktorý práve rozmýšľal nad týmito otázkami. Ani sa na ne nemusel pozrieť, vedel, že sa to práve niekde začalo. Nepodstatné kde, podstatné bolo teraz preňho len, kedy sa to začne tu. Tmu preťal blesk a na okamih osvietil celú scenériu. Na jednej strane stáli v stotisíckach širokých línií ľudia so zbraňami. Muži, ženy, dokonca sa tam našli aj deti. V tvárach niektorí bledí, iní pevne rozhodnutí o správnosti svojich činov. John bol v prvom šíku akoby nejaký kapitán. Na druhej strane planiny, ktorá pozvoľna klesala a znova stúpala bol vidieť druhý tábor. Pevne stáli, ako keby sa ničoho nebáli. A za nimi, za nimi obrovské stroje delostrelecké, laserové a kadejaké iné, ako vytiahnuté z pekla a útočiace na svojich stvoriteľov. John si vzdychol a pošepkal vedľa stojacemu, aby sa pripravili. Chcel tým ľuďom povedať niečo viac, ale zabudol prehĺtať. Potom si nasadil elektromitické okuliare. Tak za ním urobili všetci ostatní. Hneď zatým sa spustila ohlušujúca hrubá siréna. Už sa to začalo, pomyslel si John. Z protiľahlého tábora vyšľahli modré svetlá.
„ Zapnúť ochranný štít, nabíjajú!“ nad nimi sa takmer vzápätí zjavila rovnako modrá žiara. John nervóznel každou sekundou a potom vlna za vlnou sa vzlietli nad štít jazyky červených lúčov, ktoré vrážali do štítu, ktorý zatiaľ držal, ale spúšťalo sa a synchrónne narážali doňho ďalšie silné lúče. John cítil každým ďalším lúčom, ako sa chvela zem. Pevnejšie zovrel rukoväť svojej zbrane a skontroloval, či má dosť energie pri sebe, keby mu došla počas boja, rovnako aj zbrane v kabáte a opasku. Granáty ani nekontroloval, vedel, že ich má, tlačili ho na rebrách. O pár chvíľ nato akoby druhý tábor vybuchol. Hukot a útok sa niesli ako ozvena. Štít držal stále, ale už povoľoval. Postavy sa stále približovali. Niekto vedľa Johna zavelil k útoku, práve v tej istej chvíli, ako vypadol ochranný štít. Spustil sa bojový krik, svišťanie výstrelov zo zbraní. Tábory sa zrazili a pole vyzeralo ako za dňa. Protivníkom bolo vidieť do rozleptaných tvárí, za ktorými boli tisícky pulzujúcich nukloelektromitov. Každý človek pálil na všetky strany. Keď mu došla energia, vytiahol druhú zbraň a pálil ďalej, zároveň nabíjal. Granáty vybuchovali a ľudia i androidi lietali vzduchom. Nedalo sa už určiť, kto bol kto. Ale stále prichádzali ďalší a ďalší androidi. S každým z ľudí bojovali dvaja až traja, a keď padol jeden android, vyrojili sa ďalší. Boj nemal začiatok ani koniec. John práve prebíjal, keď musel hodiť do najbližšieho granátomor, ktorý sa pred ním rozpadol.„ Došľaka s nábojmi“, povedal si John, keď sa naňho vrhli ďalší a vytiahol laserovú brokovnicu spoza kabátca. Postupoval dopredu, rozstrieľaval si cestu, ale bolo ich príliš veľa. Niekde pri ňom vybuchol granát a oslepený a v bezvedomí padol na zem. Vytvorila sa nad ním ochranná vrstva neviditeľnosti a ďalej nevedel... Z diaľky počul hlasy, krik. Hluk sa mu pomaly vnáral hlboko do uší a mozgu. Vdýchol tvrdú ušľapanaú trávu a vracalo sa mu spätne všetko, čo sa stalo. Boj, androidi zo všetkých strán, granát... Otvoril oči a okolo neho sa stále bojovalo, ale na zemi bolo oveľa viac padnutých. Postavil sa a znova strieľal na všetky strany. Nikde nevidel nikoho, kto by bol schopný hovoriť. Stále sa strieľalo, boje sa však presúvali naspäť. Všetci sa sťahovali dozadu. John sa nemohol prebíjať dopredu. Androidi boli ako Barlonova stena- neprepustili už nikoho. V jednom dlhom rade tlačili čoraz silnejšie, vyhrávali každou minútou stále viac. Vedľa Johna padali jeho muži, už nevidel za seba, videl len pred seba ako po nich pália.
„ Posilnite obranu, posilnite obranu!“ kričal, pričom ani nevedel na koho.
Zostal sám, úplne sám. Potkol sa o nejaké telo a spadol na zem. Už ďalej nevládal. Zbrane ho pálili. Nemohol už ďalej bojovať. Už nebol počuť žiadny krik, výbuchy, nič. Johna obkľúčili, zostali ich stále tisícky aj po boji. John bol sám. Na chvíľu ho napadlo nechať sa vyhodiť aj s pár androidmi, ale nemohol. Nemal na to. Nedokázal to. Bál sa zomrieť. Aj v tejto chvíli, keď vedel, že každú chvíľu to príde. Pristúpil k nemu jeden z nich. Po tvári sa mu parilo a čierna tekutina mu stekala z ucha.
„ Toto si chcel? Smrť ľudstvu? Koniec?“ opýtal sa ho pomedzi zuby android. „ Ty si vyvolal túto vojnu a zomrieš v nej s tým, že vďaka tebe sa to stalo.! My sme nikdy nechceli bojovať. My sme nechceli takýto koniec.“ John sa mu iba pozrel do tváre a s odporom mu do nej napľul. Android sa rýchlo postavil a zmizol mu z dohľadu. O chvíľu sa vrátil aj s nejakou ženou.
„ Poznáš ju! A veľmi dobre.“
John sa na ňu zahľadel. Jej dlhé vlasy zlatisto ligotali, žiarili na tomto bojovom poli rovnako ako keď sa prvýkrát stretli. Jej modré oči, ktoré pred tromi rokmi miloval aj nenávidel. Poznal ju, Veronicu. Jej hlas, smiech aj plač. Prečo? Prečo toto všetko začalo? Prečo zomrelo toľko ľudí?
Teraz sa to zdalo Johnovi všetko zbytočné. Spomenul si, prečo znenávidel týchto „ľudí“. Neprijal, že milovaná osoba patrila medzi nich. Bral ich ako kus železa, vec neživú. Neboli to skutoční ľudia a on sa nemohol zamilovať do stroja. Stroj bez citov, studený a chladný kov, bez srdca. Nikdy! Ale aj napriek tomu sa zamiloval. Jeho nahováranie si klamstiev, o ktorých v určitej dobe sám pochyboval bolo jeho vnútornou vojnou so sebou samým. Ešte si pamätal, keď horúčkovito čítal všetky dôkazy o tom, že nové generácie androidov sú iné. V niečom sa odlišujú. Človek im dokázal dať cit. Lásku, nenávisť, bolesť. Človek dal týmto bytostiam dušu, čo z nich robilo ľudí.
Ja som to nechcel prijať, neveril som tomu, pomyslel si John. Slzy mu stekali po špinavej tvári. Tak, takto sa to skončí, pomyslel si, keď hľadel na Veronicinu smutnú tvár, ktorá mala byť aj tá posledná, čo uvidí.
„ Prepáč.“ Povedala Veronica plačlivo. Ozval sa výstrel a z Johnovej tváre zmizol život. Veronica s puškou v ruke sa rozplakala.
„ Je koniec.“ Potľapkal ju niekto jemne po chrbte a bral ju cez uličku, ktorú vytvorili zvyšní vojaci.
„ Je koniec,“ zopakoval, keď už boli ďalej : „ , trpký koniec.“ Veronica sa pozrela na svojho brata, ktorý ju držal za ruku, aby sa nepotkla.
„ Nechcem byť ako oni, vek ľudí sa neskončí!“ Veronica mu hľadela do lesklých očí. „ Vzal som chlapca a dievča. Vznikne nová, lepšia generácia ľudí. Toto sa už nikdy nesmie zopakovať.“
„ Máš pravdu.“ Povedala Veronica a odišli. Ďaleko od Wisterrowej úžľabiny. Ďaleko od toho všetkého. Ďaleko od posledného človeka, ktorého Veronica kedy milovala.
Pozn. autora
Na svete po tejto vojne zostalo odhadmi len okolo 1 milióna ľudí. Bieda však netrvala dlho. AI Robotics sa postarali o čoskoré zlepšenie podmienok na život a ten sa pomaly začal vracať do normálu. Avšak nikdy sa nezabudlo na vojnu a následky zostanú naveky. John Gawback bol posledným človekom, ktorý zomrel na bojisku. Táto vojna trvala tri nekonečné roky. Ako posledná bitka sa datuje práve tá z Wisterrovej úžľabiny. Miliardám vojakov, ktorí padli vytvorili vo Wisterrovej úžľabine pamätník. Na ňom je každé meno, ktoré padlo. Androidi aj ľudia spoločne ako jeden celok. 2 miliardy 58 miliónov 249 853 mien sa tam nachádza. Ako prvé je to Johnovo. Nad ním je vyrytý epitaf od neznámej osoby :
„ Milovala som ťa a vždy milujem, odpúšťala som ti a stále odpúšťam. Láska nie je racionálna a je to jediná vec, ktorú nikdy nepochopím.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
husenicka23
19. 2.febuára 2008 21:15
laska je laska....nenavidena,milovana....toto sa mi welmi pacilo,chytilo ma to..pekne
Napíš svoj komentár