„Potrebujem ťa k životu! Ty to nechápeš... Absolútne to nechápeš...“ hlas sa jej už ku koncu lámal. Prosebne na neho upierala svoje veľké oči, snažila sa nájsť aspoň kúsok nádeje v jeho tvári. Nič. Iba ju sledoval. Akoby bola šialená. V hlave mu víril obraz z toho hororu a tej šibnutej ženskej. Presne ten nepríčetný výraz videl teraz pred sebou. Tá tvár mu bola cudzia, nespoznával ju. Takmer kŕčovitou grimasou skrútený výraz. Miloval ju niekedy naozaj?

„Teraz si myslíš o mne, že som blázon!“ vykrikovala na plné ústa. „Ale ja nie som! Celú tú dobu som bola iná, divná a ty si to vedel. A toto čo vidíš pred sebou je len zúfalý pozostatok, tvoj vlastný odraz! Je hriech, že bojujem za to jediné, čo ma drží pri živote? Ale nie, ja ti niečo poviem, za to, čo cítim sa nemienim hanbiť! Nikdy!“

Nemal slov. Ďalej nemo pozeral pred seba. Takže toto je láska? Ten vreskot, rozbité sklo, slzy a zúfalstvo? Nebude s ním šťastná, nikdy. Vedel to. Nedokázal ju spraviť šťastnou, ona to nechcela vidieť, prijať tú myšlienku. Zidealizovala si ho, celý ich vzťah. Ale už je to preč. Cítil to. Okrem toho necítil nič. Iba prázdno. A jej zúfalstvo. Už nepočul zvuk. Pohyb bol spomalený. Vnímal, že ona ešte stále otvára ústa. Vnímal, že v ruke už drží ďalšiu vázu. Videl ako ju pomaly vymršťuje a púšťa z ruky smerom k nemu. Váza letela vzduchom, na chvíľku sa zdalo, že zastane pred jeho tvárou. Na chvíľu.

Teplá tekutina mu stekala po tvári. Ako materské mlieko... Pomyslel si... A potom bola už iba tma.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár