Najprv s ľahkosťou dopadali na pokožku a ďalej sa kĺzali kľukatými cestami. Po celom jej tele. Bolo šero. Vlasy mala už úplne mokré a všetky póry napité. Opatrným pohybom sa zošuchla na zem a otvorila oči. Nastavila dlane a prijímala. Všetko, čo jej dávali. Rozprávali. Smiali sa. A mizli hlboko v potrubí. Aký krátky a smutný je ich život. Očistia našu dušu a my si ich niekedy ani nevšimneme. Nie, každú jednu nie... A ony aj napriek tomu... Sú šťastné. Usmiala sa. Ústa nechala pootvorené. Chcela ich ochutnať. Cítila ako sa strácajú v útrobách jej tela. Jedna za druhou. Mali sladkastú chuť. Každému vraj chutia inak. Ako chutia jemu? Preblesla jej hlavou ospalá otázka. Chcela ich pobozkať, každú jednu. Zachytiť na jazyku a nepustiť. Nedovoliť rozpiť sa a skĺznuť dole.
Zacítila jeho ruky na svojich bokoch. Takmer sa zľakla. Trvalo však stotinu, kým si uvedomila komu patria. Kľakol si za ňu a objal. Zaklonila hlavu a oprela sa o neho.
„Ochutnaj ju...“ potichu z jej úst vyšiel hlas. K ústam mu priložila svoju plnú dlaň. Jeho pery sa jemne prisali a nachvíľku pocítila aj jeho jazyk. Zvedavými očami na neho hľadela.. Prstami si prešla po perách a zarmútila sa. Náhle. Otočila sa smerom k stene. Zastavila kohútik. Nastalo ticho. Vlasy ju mrazili na chrbte „Už nechcem byť viac nepobozkaná...“
/Máte pocit, že Vám niečo uniklo? Pre intenzívnejší zážitok alebo pri čom som tvorila/:
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár