Do predajne s elektronikou som prišiel pred štvrťhodinou a stále som sa nedostal na rad. Keď som vošiel dnu, predavač sa na mňa ani nepozrel, len ištinktívne odzdravil. Po chvíli mi venoval krátky znudený a otrávený pohľad. Možno bol naštvaný, že prišiel ďalší človek a oni nestíhajú. Možno bol naštvaný preto, že uvidel v mojej dlani slúchadlá, ktoré som prišiel reklamovať.
To som ešte netušil, koľko času tu strávim. Boli tam štyria čakajúci zákazníci a dvaja predajcovia. Človek by si povedal, že to zmáknu hneď ale opak bol pravdou. Jeden z predajcov tam len tak postával, až som mal pocit, či tam vôbec pracuje. Štítok na jeho košeli s nápisom predajca ma však vyviedol z omylu... Druhý s pokojom Angličana naliepal akémusi chlapovi fóliu na mobil. Poviem vám to takto. Keby že mám jednu ruku odtrhnutú, obe oči zalepené a v živote som nevidel mobil, trvalo by mi to kratšie.
Keď som sa konečne dostal na rad, bol som si istý, že autobus nestihnem. S ich rýchlosťou som sa akurát obával, či mi vypíšu papier o reklamácii dokým sa zotmie. Keďže bolo leto, snáď by to mohli stihnúť. Chlap sa na mňa pozrel a spýtal sa, čo chcem. Ukázal som mu slúchadlá, ktoré, ako som povedal, sami prestali hrať. To, že mi počas poslednej akcie v meste štyri krát padli na zem, raz sa ocitli v potoku a kamarát sa hral, že sú laso som radšej zamlčal.
Predavač chcel už-už vziať moje nehrajúce slúchadlá do ruky, keď mu zazvonil mobil. Vykeciaval sa, prisahám, minimálne päť minút. Nechápem, prečo tieto firemné telefonáty nemohol vziať jeho kolega, ktorý sa len na každého usmieval, no odmietal čokoľvek robiť. Teda až na občasné odídenie do zadných priestorov obchodu, kde si zrejme musel oddýchnuť od náročnej práce. Asi v strede jeho telefonátu som pochopil, prečo to nemohol vziať jeho kolega. To nebol firemný telefonát. Teda pokiaľ tu nemajú zvyk oslovovať dodávateľov „zlatko“.
Keď konečne položil svoj mobil na stôl pozrel sa na mňa pohľadom typu – a ty si tu stále? Čo tu ešte robíš? Hneď nato začal čosi ťukať do notebooku, ktorý vyzeral dosť úboho na to, že som v obchode s elektronikou. Keď sa nad tým tak zamyslím, povedal by som, že ten notebook sa mohol považovať za moderný tak pred desiatimi rokmi.
„Čo mám napísať, že čo im je?“ spýtal sa ma odmerane. Trochu vyvedený z rovnováhy som mu len povedal, že nehrajú.
„Ale hrali predtým, však?“
No nie... Tri mesiace som ich mal len na okrasu, aby som ich teraz mohol reklamovať, napadlo mi. Odvetil som mu len: „Áno, hrali.“
Po chvíli čakania (predpokladám, že mu zamrzol počítač, Word je totižto náročný program) sa ma začal pýtať na to, kde bývam, moje telefónne číslo a ako sa volám. Adresu som mu diktoval asi na tri razy, lebo nedokázal pochopiť, že Budča je samostatná dedina a nepatrí pod Zvolen.
Musím sa priznať, že keď som vychádzal z predajne, mal som zmiešané pocity. Na jednej strane som stratil kopec času. Ale na druhej, asi tam pôjdem nakupovať aj nabudúce. Veď nebyť toho úžasného predavača, asi by som tento text nenapísal...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
fraintt
3. 6.júna 2014 09:01
vitaj na slovensku...
Napíš svoj komentár