Blížil sa maturitný ročník a čím ďalej som si uvedomoval, že by bolo celkom fajn, keby zmením životný štýl a vynechám chemické večierky, obmedzím chlast a trávu. Už som bol totálna guma. Hulil som niekoľkokrát denne a nedokázal som sa naučiť ani dvojriadkový text. Keď som mal 17 boli sme na skúšobni, dosť sa chlastalo, ako vždy. Okrem otravy alkoholom som v opitosti ležal celú noc v žihľave a bodliakoch, ktoré boli na neudržiavanej záhrade pred skúšobňou. Kožu som mal krvavo červenú. Tri dni som potom ležal v posteli a liečil sa z ťažkej opice. Nemohol som piť ani jesť. To bol prvý deň letných prázdnin. Začali sa skvelo.
Snažil som sa s týmito výstrelkami skoncovať. Vždy sa mi to podarilo len na pár dní, maximálne pár týždňov a potom som bol v tom znova. Fajčil som veľa cigariet a tráva tiež nebola moc zdravá. Začal som mať problémy s prieduškami, mával som časté a silné zápaly. Ráno tuberácky kašeľ. Nevlastný otec sa mi vyhrážal liečením. Na moje šťastie, neskôr prišli depresívne stavy z marihuany (v tomto prípade to naozaj beriem ako šťastie). Okrem vlastnej vôle, výhražok rodiny, zhoršenia fyzického zdravotného stavu, depresie boli najväčším mementom, ktoré mi pomohli ten celý cirkus obmedziť. Fungovalo to ako antabus u alkoholika (obrazne povedané). Dáš si trávu, budeš potrestaný. V štvrtom ročníku na strednej som to už celkom skrotil a na výške som fajčil trávu už len dvakrát. Hrozil som sa depresívnych stavov. Získal som k tomu averziu. Našťastie.
Začal som sa viac učiť, prospech sa zlepšil. Rozhodol som sa, že by som sa skúsil dostať aj na vysokú školu. Uvedomoval som si, že so strednou poľnohospodárskou sa nikam nedostanem, že výška je moja jediná záchrana, ako neskončiť ako operátor v pásovej výrobe. A taktiež som začal veriť, že tí všetci, čo tvrdia, že bez kontaktov sa nikam nedostaneš sa predsa len mýlia.
Na základke ma najviac bavila chémia. Napriek zhoršnému prospechu, to bol jediný predmet, ktorý ma fakt bavil, z ktorého som mal stále jednotky, dokonca som chodil aj na chemické olympiády. Prešťal som najväčších bifľošov a dostal sa do najvyšších kôl. Tam to už nebolo také super, ale nevadí. V puberte som taktiež vyrábal výbušniny, dymovnice a podobne. Raz som si aj tak trochu podpálil izbu. Mamina mala vždy zo mňa radosť.
Na základe mojej starej láske k chémii a vzhľadom na fakt, že nie som totálne blbý a taktiež moju psychologickú barličku – IQ v oblasti geniality (to povedali psychologovia, to som si nevymyslel) som nabral sebavedomie a prihlásil sa na FCHPT. Dúfal a veril som, že sa mi podarí dobehnúť gymplákov v matike, fyzike a chémii, pretože na hnojarine to bolo s týmito predmetmi horšie, než zle. FCHPT som ukončil s červeným diplomom – Bc. A nebyť E-čka z rekombinantných technológií, ktoré som „zbožňoval“, tak aj Ing. by som mal s červeným diplomom (to je zrejme archaizmus - kedysi to bol červený diplom, dnes sa vydáva volaký dekrét či čo.. ale je to ekvivalent, ktorým si môže každý vytrieť prdel, ale uvádzam to len ako ilustráciu toho, že som kopol do vrtule a prestal sa flákať a toľko rozbíjať)... ale FCHPT si nechám na ďalšie blogy.
Keď už som sa v 4. ročníku na strednej ako tak vpratal do kože, avšak stále beznádejne zamilovaný do Simony, prišla do môjho života ďalšia kuriozitka.
Tieto sviatky budú presne 10 rokov, čo sme išli nevlastný otec, mama a ja na návštevu na záhorie k maminmu bratovi. Ak si to niekto pamätáte, bola to dosť kalamitná zima, ktorá trvala snáď takmer do marca/apríla (2005/2006). Mali sme starú ladu. V Dolnom Lopašove sme zobrali nejakú pani, čo čakala na autobus. Bolo jasné, že kvôli závejom a silnému mrazu, vetru a sneženiu sa žiadneho busu nedočká.
Fúkal silný bočný vietor, a ako idete za Lopašovom hore kopcom, úroveň polí sa dostane do výšky čelného skla auta. Silný vietor sfukoval sneh na bok, a zrazu bolo vidieť možno len na dva metre pred nami.
Dve svetlá pred nami – zlomok sekundy.
Prásk!
Tma.
Bezvedomie.
Čelne sme sa zrazili s protiidúcim autom.
Ako prvé prišiel zvuk, potom obraz.
V kabíne auta sa ozýval hrozný bolestivý krik. Všade krv. Otec hrudníkom/tvárou zlomil volant, vybité zuby, zlomeniny nosa, zlomeniny lebky v tvárovej oblasti, koža na tvári rozdrapená od pery až po oko. Zrejme od zlámaného volantu. Koža na prstoch tiež roztrhaná. Z prstov bolo krvi najviac. Mne sa pretrhol bezpečnostný pás (ak máte staré auto a v ňom pásy, na ktoré 20 rokov pečie slnko, v zime tuhnú mrazom, v lete nasávajú pot od pasažierov, nečakajte od nich zázraky a vôbec ich nepovažujte za bezpečnostné). Autosedačka, na ktorej som sedel sa odtrhla tiež. Hrudníkom som rozlámal palubnú dosku a hlavou rozbil čelné sklo. Pohmoždeniny som mal snáď všade. Mama mala zlomené zuby, rozťatú bradu.
Keď som sa prebral, hneď som volal záchranku.
Zrazili sme sa s oplom omega, ten mal airbagy. Pasažieri z oplu boli len otrasení, nie však zranení. Čo bolo zlé, fúkal strašne silný mrazivý vietor. Kým prišla záchranka, skoro sme tam umrzli. Mal som omrzliny a ešte mesiac potom som si necítil prsty. Zobrali nás do nemocnice, tam som absolvoval niekoľko rontgenov, zistili mi poškodenie krčnej chrbtice. Potom som musel nosiť taký ten smiešny obvaz okolo krku. Prvé dva dni som bez pohnutia ležal v posteli. Bolel ma každý pohyb. Otec bol mesiac modrý, mal krvou podliate oči. Vyzeral jak zombík.
Obe autá išli do šrotu. Keď sa to celé skončilo prišla na rad otázka: Kde sa podela tá pani, čo sme ju brali v Lopašove? Pani spanikárila a takmer hneď po zrážke ušla. Aj tak dobre...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
zajkousko
23. 12.decembra 2015 18:41
heh, to by bol aj dobrý scenár na nejaky serial, tieto tvoje príbehy
Napíš svoj komentár