O mojom trapase behom pár dní vedela celá škola,ale našťastie na to aj čoskoro zabudli,tak som sa upokojila a inak už som vedela obstojne letieť na metle,tak som bola rada a ani som sa nenazdala a začal školný rok ,bol zrovna večer deň pred začiatkom vyučovania a ja som si čítala v izbe knihu,bola som tam sama,vlk bol na love a dievčence so zvieratkami vonku,aj mňa chceli vziať,ale mne sa nejak nechcelo,tak to vzdali a išli samé a Viktor ma znova zval na rande a ja som ho zas musela odmietnuť,aj keď neviem prečo to robím ale nemôžem si pomôcť prv chcem byť jeho kamarátka a on sa s tým zatiaľ zmieril ale aj tak ma neustále zval na rande,ono mi to lichotilo,ale nechcela som mu to tak uľahčiť len nech sa snaží trošku .začítala som sa do knihy a zrazu som počula hlas hovoril mi do hlavy ,bol to hlas pevný ,ale nebezpečný ,vkrádal sa mi do mysle a nútil ma robiť to čo som nechcela,úplne ma tie slová jeho hypnotizovali a nútil ma vstať,tak som vstala a vyšla som na chodbu a podla hlasu som sa riadila,išla som po schodoch do veže,kde som ešte nebola,dvere boli zamknuté ,ale zrazu sa otvorili a ja som vošla,bol tam šperk na zemi,inač tam nič nebolo,len okno s ktorého bolo vidieť krásne jazero,pomyslela som si že sa tam musím pozrieť,ten šperk je pre teba prihováral sam i hlas,vezmi si ho ,tak som si ho vzala a dala som si ho na krk,bola to lepka zo zlata s diamantovými očami a ako som si ho nasadila,tak som stratila vedomie a padla k zemi.
Keď dievčatá po polnoci vošli do izby,Izabel tam nenašli,nebola ani v kúpeľni,proste nikde.Zalarmovali profesorku Dunkanovú a tá ďalších profesorov a hľadali ju po celom hrade a našli ju vo veži po dlhom hľadaní bezvedomí,nechápali ako sa tam dostala.Odniesli ju do ošetrovne na prízemí a tam ju prebrali alkoholom,dievča otvorilo oči a s úžasom na nich pozeralo...
Prebrala som sa v ošetrovni a nechápala som ako som sa tam dostala ,jedno čo som vedela že som našla krásnu retiazku vo veži,ale ako som sa do tej veže dostala a prečo som tam šla to som nevedela,len som vedela že tú retiazku si nesmiem dať dole že ju musím mať na krku stále a schovanú pred pohľadmi iných ,aby ju nik nevidel a už vôbec ne profesori,ktorý boli teraz nesmierne zvedaví prečo som tam šla a ako som sa tm dostala,ja som nevedela až po piatom pýtaní mi uverili a o 2hodine po pustili do postele.
O 6:00hod ma zbudil gong,prudko som sa posadila,ešte som si na také vstávanie nezvykla a ešte k tomu som toho moc nenaspala,dievčatá už boli hore a boli aj vysprchované a celé natešené,nemohli sa dočkať,veď ani ja ale radšej by som ešte spala aspoň do 8.00hod,ale to sa nedalo o 6:30hod bola rozcvička ,čo do teraz nebolo,preto sa vstávalo o 6:30hod a teraz preto o 6:00hod ,ledva som sa stihla obliecť a už sme museli ísť von na rozcvičku na dvor ,sme museli behať kolečka okolo budovy,dokým nám nepovedali nech ideme na raňajky,na stoličku v jedálni som doslovne padla a vedľa mňa Viktor a hneď na mňa začal hovoriť.
Som počul že si sa včera stratila a našli ťa na zemi vo veži v bezvedomí ,ako sa to stalo a nič ti nie je hmmm?
Nie nie je a nič si nepamätám ...
To je ako možne?
Neviem
Začala som jesť a ani som na neho nepozrela a on sa už nič nepýtala našťastie,po raňajkách sme podľa rozvrhu išli do tried ,dnes bola streda tak prvú hodinu sme mali náuku o drakoch,bolo to mimo budovy v parku ,tak sme tam šli aj s Viktorom,lebo on na podiv mal úplne rovnaké hodiny,ako ja,neviem ako je to možne,ale je to tak.
Na dejinách o drakoch nás bolo málo asi 15ti sme boli a to nás prvákov je teda veľa,som sa divila že nik na to nechce chodiť,len pár ľudí.Čakali sme na profesora Kratona,tak sa volal ten čo nás mal učiť,ale ešte som ho tu nevidela vôbec,ale už som si ho všimla už sa k nám blížil a v ruke niesol klietku,ešt som nevidela čo tam má ale keď sa priblížil srdce mi poskočilo bol to malí dráčik ,bol asi 30cm vysoký a mal tak roztomilí čumáčik a nozdričky až som zjojkla.
Profesor na mňa pozrel svojimi šedými očami a išiel ku mne so svojou zavalitou postavou,mastné šedé vlasy sa mu leskli na slnku ,na pohľad mi bol odporný a hneď som zistila že aj povahovo nie je zrovna moc milí ,usmial sa na mňa škaredo a chytil ma za rameno.
Tak ďalšia hlúpa prváčka čo ani netuší aký je ten drak nebezpečný a pustil ma a otočil sa mi chrbtom a začal vysvetlovať,čo je to za zviera a čo je schopné ,musela som sa presunúť k ostatným aby som mohla toho viac vnímať,ale to vo mne vrelo,čo si to on dovoľuje sa takto správať...
Na dejinách čarodejníctva to bolo niečo iné,to bolo v triede a na každej lavici bola učebnica a profesorka Stroteová vyziabla dáma v strednom veku s červenými vlasmi sa na nás milo usmiala a povedala nech sa do zadu učebnice podpíšeme a vytiahneme si zošity a otvoríme knížku na strane 3 a začala nám hovoriť o histórii čarodejníctva,normálne ma to začalo baviť ako zaujímavo o tom hovorila,na konci hodiny nám dala úlohu nech si prepíšeme nejaké poznámky z knihy z prvého učiva a odišla z triedy ...
A posledná hodina bola Vzácne tvori ,to bolo v tej istej triede kde sme boli a presne o 10tej vošla do triedy mladučká blondínka Frenová ,ktorá nás ten predmet bude učiť,sladko sa na nás usmiala a hneď nám oznámila že je víla,normálne že som jej to hneď uverila,taká bola krásna a skoro každý chalan v triede prevrtával ju pohľadom.
Dnes so vám doniesla učebnice a jedného vzácneho tvora ale čaká ma vonku,tak chvíľu vydržte,len si preberte učebnice zatiaľ,
Vzali sme si učebnice a ona odišla a za okamžik bola späť a viedla si malé zvieratko,vypadalo to ako malý koník ale malo to dve hlavy a 6kopýt a bolo to ružovej farby .
Je to ešte mláďa tak opatrne po jednom ho pohladíte a nerobte prudké pohyby,nik sa neodvážil prvý,tak som šla ja a pohladila to nežne stvorenie jemne po hlavičke,zavrelo očka a zaeržalo šťastne ,som sa usmiala na neho a ono otvorilo svoje fialkové sladké oči a v duchu mi prehovorilo do mysle,si veľmi milé dievča,tak ťa chcem upozorniť,že ti hrozí veľké nebezpečenstvo ,som cúvla ,víla na mňa pozrela milo.
Ale neboj to je len mláďa nič ti neurobí...
To som ja vedela ale to varovanie ma vydesilo ne tento sladký tvor....
Koniec 5 časti

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
moncici777  20. 12. 2010 00:27
ide sa pisat dalsi pribeh
Napíš svoj komentár