Balada o láske

Odtrhávaš sa odomňa, ale ty to nechceš.
Bozkávaš ma a po nociach plačeš.
Ty si moja láska, môj sen,
ja pre teba nezbavitelný tieň.

Chceš sa ma zbaviť,
chceš sa ku mne vrátiť,
ja teba nechcem stratiť,
chcem sa s tebou smiať,
vravíš treba tomu čas
a odstrčíš ma zas.

Keby som tak vedel čo ti bráni,
keby sme tak navždy boli samy,
nepočula by si iných reči,
boli by tam iba naše oči,
naše pery, naše telá,
až by si sa celá chvela.

Po zmyselnom bozku,
nezmyselná rozlúčka,
slza v tvojom oku,
pusy na líčka,
dobrú.. moja milučká.

Slza za slzou sa valí z tvojich očí,
vieš nemám to rád, ma to ničí.
Povedz mi konečne čo sa deje,
so slzami v očiach sa len smeje:
"Milujem ťa láska to je celé."

Neklam mi to nemôže byť všetko,
tvoj plač to nemôže byť preto,
povedz mi, je v tom ešte niekto?

"Nie láska, ja som iba tvoja a ty môj,
nikto medzi nami není, sme samy.
Mala som iba sen, že nás rozdelili,
už sme sa spolu nesmiali,
ty si tam nebol, bola som sama,
niečo sa ti stalo bo opustil si ma?"

Neboj sa láska ja ťa nikdy nenechám,
nedovolím aby som bol bez teba a sám,
nájdem si vždy cestu k tebe,
len aby sme boli pri sebe.

"Láska ďakujem, že budeš so mnou,
daj si na seba pozor keď pôjdeš domov,
zajtra budeme spolu,
sen to trvá len chvíľu,
teším sa na úsvit rána,
keď nebudem už sama,
keď s tebou budem môcť byť,
a náš spoločný sen žiť."

Dievča útlo, tíško spalo,
pokiaľ záchvat nedostalo.
Dusila sa krátku chvíľu,
zo sveta mi vzali vílu.

Ráno bolo krásne,
nebo bolo jasné,
správa bola nepríjemná,
vedel som čo znamená,
lebo viem čo viem,
že len teba láska milujem.

Posledný pohľad na svet,
zelené stromy a lúky sám kvet,
načo mi to je, keď viem,
že pre teba ho už neodtrhnem?

Myslím na teba aká si šťastná aká si sexi,
ako mi je teraz, keď tu už niesi,
letmý úsmev a skok do prázdna,
situácia je jasná,
láska bez teba nechcem žiť,
je mi jedno kde ale iba s tebou byť,
ležať vedľa teba, ale to sa nedá,
nech sú aspoň naše telá vedľa seba dané,
ruku do ruky si dáme a druhý svet privítame.

Jesenný vánok, odvieva posledné listy stromov,
lúč zapadajúceho slnka svieti do diery dvoch hrobov.
Veľká láska, zavretá spolu,
pomalé spúšťanie dolu,
slzy v očiach prítomných,
obviňovanie nevinných,
na kolená matka padá,
otec v slziach za ňu sadá.

Silný dážď sa spustí,
rozoženie všetkých ľudí.
Dva telá v rakve ležiace,
vo vzduchu sa hojdacie,
lana sa trhajú,
oni dole padajú.

Rakva na dno dopadne,
ruku z ruky odtrhne,
hlina sa do hrobu zosunie,
lejak naraz prestane.

Dve samé duše blúdia,
jedna druhú hľadá.
Raz sa nájdu a spolu ostanú,
vtedy pokoj dostanú.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu