Ráno bolo sychravé, na toto ročné obdobie neskutočné počasie. Hmla sa držala v podmagurskej doline ako pilina v chlpatej deke. Nie je vidieť ďalej školských okien, tak svoju myseľ hneď z rána koncentrujem na vyučujúcu. Bola už tretia hodina a odtrhávam svoje čelo z drevenej dosky lavice. Rukami si pretriem rozospaté, zlepené oči "Štefan čo je teraz za hodina?" zývnem si pričom sa celý trochu ponaťahujem "Slovenčina a babka ma už na teba nervy, že prečo tu ležíš." Štefan je človek s ktorým spolu zdieľam osud poslednej lavice stredného radu. Tejto lavice sa mnohé profesorky radšej vyhýbajú, niektoré dúfajú že s katedry naňu nedovidia a niektoré ju vzali s rezervou a rady si pokecajú s jej dočasnými majteľmi. Vystriem svoj prehnutý chrbát, aby som sa mohol rozhliadnuť po triede a tak zhliadnuť situáciu aká tu vládne. Skoro tridsať spriamených hláv sleduje jednu, pomerne o dosť nižšiu a staršiu hlavu. Ešte sa trochu natiahnem tak aby moja hlava vykukla spomedzi ostatných a aby som ju videl. Triedna sedela za katedrou na ktorej mala ako vždy plno nepotrebných vecí. Perá, ceruzky, rôzne zošity, staré knihy a učebnice to bola jej každodenná výbava, bez nej by sa na hodinu neodvážila ísť tam mala uložené všetky svoje vedomosti a učivo ktoré ma preberať zo študentmi. Teraz však mala všetky svoje veci odložené na boku stola a v rukách držala dosť študentmi obávanú klasifikačnú knihu. "Kneto tri." ozval sa hlasný hlas triednej. "Boa Štefan čo sa robí?" odvrátim zrak od triednej a sledujem Štefana. "Ale, stará uzatvára známky, krava jedna mi chce dať dva." Videl som na Štefanovi ako ho to sere a keď sere niečo mne blízku osobu tak to potom sere aj mňa, nemôžem to len tak nechať. "Mám ju vytočiť?" štefanovi sa zjavil úsmev na perách. "Miňo čo chceš zase robiť." Zasmial som sa, oprel som sa o operadlo stoličky, uvolňil som sa až tak že som dosiahol polohu ľah-sed na školskej stoličke, dosť obtiažna poloha, škodí hlavne chrbtici ale školáci si postupom času nato zvyknú. Zapozeral som sa na strop a na tie staré neónové svetlá, ktoré ma vytáčajú ako skoro všetko v tej škole, hlavne veci čo sa už mali dávno na prach obrátiť a škola ich nechce vymeniť, ako spomínané svetlá spred päťdesiat rokov. Blažený výraz mojej tváre naznačoval, že som na niečo prišiel. Obrátil som znovu zrak na Štefana, mierne som sa k nemu naklonil a začal som mu vysvetľovať "Všimaj Štefan, tu je plán A. Triedna príde v klasifikačnom až ku mne a povie mi že mi dá päťku, pričom sa bude tváriť že jej je to jedno. Jasneže ja sa budem musieť tváriť ešte viac, že je mi to jedno a potom si ma zavolá dopredu k sebe aby ma zdrbala." Štefan sa začal smiať. "No uvidíme..." Zatiaľ ako sme čakali kým príde v abecede rad na mňa, otočil som sa doprava k môjmu ďalšiemu spolužiakovi, ktorého môžme nazvať Filipek. Filipek sedával zo svojou frajerkou a tak tvorili zadnú lavicu tretieho radu. "Počuj Filipek.“ Filipek otočil hlavou a cez Peťu svoju priateľku sa na mňa pozrel. „Čo chceš?“ nemal práve najlepšiu náladu, ale tak to bolo vždy, nato sme si už zvykli. „Idem nasrať babku...“ Filipekovi sa na tvári zjavil úsmev a už ani nevyzeral tak podráždene aj jeho tón hlasu bol zrazu prívetivejší „hehe, a čo chceš spraviť?“ „No, nič až také hrozné, normálne jej dám za pravdu a budem sa tváriť ako keby sa nič nedialo, že nič sa nerobí keď budem mať slovenčinu za päť.“ Peťa sa začala smiať „Milan ty si magor.“ Filipek náznakovo pre zábavu trochu buchol Peťu po chrbte „Necháš ho, on vie čo robí.“ Zasmial som sa natom a pokračoval som ďalej „ale to není všetko, ak sa budem tváriť úplne ľahostajne uvidíte ako si ma zavolá dopredu a tam čo už ja jej nahovorím no to zas bude.“ Triedna sa už pohla v klasifikačnom až nebezpečne blízko tak som musel rýchlo myslieť. „Remeš TRI“ „Filipek rýchlo sa somnou začni rozprávať.“ „mňa do toho neťahaj!“ a sakra s Peťou sme sa pozreli na seba, asi zistila podľa môjho úškrnu na tvári čo chcem spraviť „Nie, Milan!“ „Hoi Peťa aj ty si tu?“ zasmial som sa „Romaňák päť!!“ rozhovor čo som začal s Peťou bol ako vytrhnutý z koncestu „vieš a potom sa to ďalej dá ešte vyššie, až kým ti to nebude dostatočne vysoko a „Romaňák päť!!!“ triedna zvýšila hlas, nedalo mi to a začal som sa smiať, ale stále tak aby to nevidela, v triede už vládlo väčšie ticho, každý postrehol že vyučujúca je nervózna, zo smiechom a nevšímajúc triednu som pokračoval v rozhovore s Peťou „a on keď skákal cez plot v zime mu tá zbraň vystrelila...“ „Štefan čo tam robí tvoj sused??!!“ v tomto momente bol čas pohnúť sa ďalej a prihriať vyučujúcej krv v žilách. Štefan flegmaticky, bez života schválne preto, že mu triedna dala dvojku, prehovoril ku mne „Milan tá hentá od teba niečo chce“ Štefan mi prihral do kariet, triedna ho určite počula, pretože všade vládlo úplne ticho a všetci počuli každé slovo čo sa vyslovilo. Strhol som sa akoby som sa prebral zo spánku. „Ktorá Štefan?“ „Tá najväčšia pi..“ Štefan nestihol dopovedať a už slušne, bez myknutia brvy ani náznak arogancie, na tvári výraz vyoranej myši „Ano? Prosím? Pani profesorka že ste odomňa niečo chceli.“ Pozrel som sa jej priamo do očí a vysielal som do nich signály nevinnosti a prekvapenia s toho že niekto niečo odomňa chce. Oční kontakt je dosť dôležitý ním môžete s niekym iným komunikovať bez toho aby si to ten druhý uvedomil, môžete ním vsugenerovať myšlienku, situáciu, predstavu do hlavy toho druhého. Triedna si ma chcela skrotiť, myslela že sa jej poddám a nedajbože budem žobroniť o lepšiu známku, ale tímto očným kontaktom sa iba všetko začalo, bol som vládcom situácie. Mal som pripravené argumenty, zadné vrátka, ktoré by som musel použiť keby niečo nevyšlo, stovky zadných dvierok, mám možnosť si zo situáciou robiť čo chcem, „chytiť“ ju do rúk a vytvarovať podľa seba. Môžem do deju zapliesť iné osoby alebo niektoré z neho odstrániť. Môžem si tento dej zastaviť, spomaliť, skrátiť, predĺžiť môžem z bielej spraviť zelenú, teraz si babka v mojom svete a ja si s tebou môžem robiť čo chcem. Chúďa babka, aj keď je to moja profesorka, dokonca je to naša triedna ale pritom je to stále 60 – 70 ročná stará žena, ktorej ja 18 ročný teeneger nedám pokoj a sťažujem jej dôchodkový odpočinok. „Milan, tebe budem musieť dať päť.“ povedala to s úplnou ľahostajnosťou ktorú som tak očakával. Myslela si že jej začnem odporovať aby som mal lepšiu známku... „Jasne ok, to je v pohode“ toto nečakala. Ostala zarazená sedieť na katedre s otvorenými ústami. Kým stihla niečo odpovedať otočil som sa zo smiechom k Peti a pokračoval v nezmyselnej konverzácií. Triedna sa trochu rozčúlila a hlasnejšie znovu smerom ku mne zakričala. „Milan!!“ Ja som samozrejme pokračoval nevšímajúc si hlasné volanie v ignorácií. „Štefan čo tam robí??“ babka preniesla svoj už zúrivý hlas na Štefana v domnení, že jej pomôže, ale môj spolusediaci ktorý už mal čoto za výchovu odomňa „Kto?!“ až to skoro po nej vykríkol. Otočený k Peťe som sa kŕčil v smiechu. „Milan!! Čo tam robí Milan?“ Babka zoskočila z katedry ako 15 – ročná žabka a rozbehla sa pomedzi lavice smerom ku mne. Pohotovo som strhol zrak jej smerom, vystrčil hlavu, prestal sa smiať a nahodil plno nevinný výraz, priam anjelik zo mňa. „Ano? Pani profesorka, už vás plnohodnotne vnímam.“ Triedna sa zastavila, otočila v polke cesty medzi mnou a katedrou, späť si sadnúť. „Milan, ako ti to môže byť jedno?“ snažila sa ukľudniť svoj rozochvený hlas. Lapala pomaly po dychu po jej malom nervovom záchvate a ešte menšej prechádzke. „No... však mne štyri stačí, hlavne že neprepadám to je podstatné.“ Začína mi mrkať brvou, už ten smiech neudržím. Otočím sa späť k Peťi a ignorujem triednu, nech si myslí, že pre mňa sa už rozhovor o mojej známke skončil. „Milan!!“ smial som sa, milujem to keď niekoho rozčuľujem, ukľudňujem, robím si čo chcem: hore, dole, hore ... už aj ten poslední človek v triede pochopil, že si z nej robím srandu, ale ona sa nedala odbiť. „Milan!!“ nedá sa to stále ju ignorovať, však cez to hrobové ticho čo vládne by som počul aj keby niekto šepkal, došlo by jej, že si s nej robím dobrý deň. „No áno pani profesorka??“ s vystrčenou hlavou začínam druhú etapu. „Milan vysvetli mi čo ty tam celý čas robíš“ v hlave sa mi zoskupili všetky faktory čo som potreboval a odpovedal som jej „Ja sa tu pani profesorka hádam s Peťou, že... ehm .. ktorý slovenský spevák alebo čo to bolo, možno spisovateľ sa strelil do nohy a potom bol s neho kyptík, s jednou dlhou a jednou kratšou nohou, že keď chodil, chodil ako penguen...“ ako vždy po mojích prológoch nastala chvíľa smiechu a hluku v triede. Keď sa dav trochu ukľudnil triedna chcela niečo povedať ale predbehol som ju mojím pokračovaním. „Ale fakt pani profesorka, niekto sa strelil, zato by som si dal ruku do Or. Priehrady. Neviem prečo sa títo neznalci slovenských dejín smejú. Ja hovorím že to bol Hamingway alebo Kukučín a Peťa vraví že to bol Habera.“ Ďalšia dávka smiechu triedy, urazená Peťa po mne pozerá a keď sa aj ona prestane smiať „Milan to bol Hviezdoslav.“ Nastala chvíľa keď som sa začal smiať ja, hlasno opovážlivo na celú triedu, hodil som sa na lavicu a zo smiechom som do nej bil päsťou. „Peťa.“ utrel som si slzy z očí „Hviezdoslav žil dávno keď ešte zbrane neboli, čo sa jedovatým šípom trafil? Však on uzákonil prvý slovanský jazyk.“ Povzdychol som si a pokračoval... „Ach tie hlúpe ženy, čo vy by ste bez nás robili?“ Smial som sa, ale už nie naschvál, nemohol som ani ja s tých debilín čo som trepal. „TICHO!“ Vynervačená triedna, ktorá aj na svoj vek a postavu tvorila mnohým rešpekt „Milan bol to Hviezdoslav...“ „To je jedno pani profesorka, hlavné že sa niekto blbý strelil. Však ste mi dali štyri nemôžem vedieť všetko.“ Niektoré spolužiačky boli vystrašené zo stavov čo prežívala babka. „Milan, ale ja som ti nedala štyri, u mňa tam máš známky za päť.“ Víťazoslavný úsmev sa jej zjavil na tvári, od toho šťastia si až jazykom oblizla hornú peru, vyzerala ako nejaký had ktorý sa teší na svoju obeť, do ktorej striekne všetok svoj jed a babka všetku zlobu ktorá sa v nej pestovala celý život. Pred hadom sa obeť bude skrúcať, pred babkou by som sa mal plaziť ale „No, tak toto je mi už úplne jedno, lepšie päťka ako nič.“ Arogantný výraz prekvapil profesorku.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
