Zas ďalšie miesto poskytujúc mi domov no nehodné toho označenia aj keď po dlhom čase moje. Ani si neuvedomím a dvojité zapípanie ma prebudí do reality, že stojím pred dverami akejsi starej studenej budovy, kde som po dlhom čase našiel čo som hľadal, a s napriahnutou rukou som práve na diaľku zamkol auto. Pí pip, a bliknutie smerovkami. Dobrú noc... Odomknem dvere a ovalí ma puch starých kancelárii akoby ma upozorňoval, že tu som sám. Pár nájomníkov čo tu je, je istotne doma. Súkromný detektív, parazitujúci na nevere iných, advokát s exekúciou na krku, akási sektistická cirkev majúca jedno celé podlažie a podobný skrachovanci. Pomaly kráčam hore schodmi, ktoré sú len o niečo málo v horšom stave ako leprou nakazený človek krátko pred smrťou, a tiché vŕzganie sa ozýva budovou. Všade tma, a ticho len narúša staré rádio z kancelárií apoštolíkov. Tak tu nie som sám, ó ako super, fakt. Na treťom poschodí zabočím do chodby a v tme zakopnem o alkoholom presiaknuté telo a močom aj šatstvo advokáta, ktorého istotne zas žena vyhodila a už sa nedoplazil do kanclu.
Našťastie moja diera je až na konci chodby, to ho cítiť nebudem. Zaštrngocem masívnym zväzkom kľúčov, z ktorých už časť má svoje zámky ďaleko v mojej minulosti a dnes už nikam nepasujú. Dvere otvorím do tej mojej kutice, celá má len 9 metrov, a je to pekný štvorec tri na tri. Prvú tretinu zaberá meter na meter kabínky záchodu na jednej, a meter na meter kabínka sprchy na druhej strane. Medzi nimi predsienka a nad celím týmto moja posteľ, schodíky sú v tej väčšej časti na stene záchodu. O stenu kolmo na sprchovú je provizórna linka kuchynská a okrem jednej skrine, stola a stoličky tu už viac nie je.
Zhodím zo seba všetko šatstvo okrem trička a vleziem pod sprchu vnímajúc len to jemné šušťanie vody a teplo, rovnaké ako je pod perinou, do ktorej sa zakutrem hneď po sprche. Mokré tričko ostalo v sprche. Mám z toho neznámy druh radosti. Zapálim jemnú neónku nad sebou a vykutrem noťas. Všetky komunikátory na IFA, a len prezriem kto všetko je online, koho dnes idem úspešne ignorovať. Nemám na nikoho chuť. Už pár rokov. Prezriem si fotky, ale to ma napĺňa desným pocitom, že to všetko bolo a chýba mi to. Ľudia, miesta, emócie. Zahrabem noťas a zleziem po niečo pod zub.
Zodvihnem vetrovku a prekutrem vrecká, aby som vyhrabal čo som si dnes kúpil a spravím si večeru. Delikátnu. Ryža a jemné ragú v smotanovej omáčke s hubami. Skvelé a chutné. Vysypem to do záchodu a nasypem si instantnú kávu do jogurtu a do toho celého ešte dám zvyšok ryže a to zjem. Pôsobí mi to divnú radosť takto. Škoda jedla, viem, ale škoda by ho bola aj pre mňa a aj tak by len tam skončilo, kde som ho dal. A vlastne.... Fakt. Sediac na tej jedinej stoličke s nohami na tom jedinom stole skúmam rozjedený kelímok s kávovo – ryžovým jogurtom a potom ma napadne skvelá zábavka. Pozriem na ten čistý drez, ktorý som včera vypucoval, na nádherne biele kachličky medzi ním a skrinkou nad ním, A jebnem do toho ten kelímok až to svinstvo sa rozstrekne po celom tom... onom... A som zas bez večere, šleha. A pritom som tak hladný. Vstanem prejdem k linke a prstom prejdem po zvyšku druhej večere a potom si ten prst obliznem, je to chutné. Ale večer je i tak na hovno, keď nie je čo do úst. Ja to kašlem.
Oblečiem sa narýchlo a vyjdem z domu, zamkýnajúc všetko za sebou, nevnímajúc chrápajúceho advokáta a rýchlo nasadnem do auta. Pneumatiky len nervózne zapištia, uvedomujúc si že dnes už mali byť v kľude a auto sa vyrúti stovkou cez tiché prímestské štvrte do centra a zadok sa nadvihne keď prudko zastanem pred zhasnutým výkladom baru. Dnes bude otvorené aj v noci, som sa rozhodol. Až sa mi trasú ruky od nedočkania, keď otváram a priam z divokej rozkoše zapínam všetky svetlá a prístroje. A potom vypnem, zamknem a zhasnem. A zapálim, a zhasnem. Zazvoní mobil a už letí k stene a ja sa hodím na sedačku. Vytiahne si zo skladu djembe a nechám sa unášať hudbou až mi o malú chvíľku niekto začne klopkať do sna.
Otvorím oči, a nie len že ma oslepujú zrazu striedavo červené a modré pramene svetla, ešte mi aj dáky tĺk zasvieti baterkou do očí. Zrejme som zabudol vypnúť alarm, tak to idem vyriešiť. Otvorím dvere, legitimujem sa a po malom pucungu od nich ich pozvem na kávičku, že by nešli zbytočne, čo prijmú a tak mám aspoň na chvíľku spoločnosť, i keď fízlov. Našťastie patria k tým, s ktorými sa dá, nie sú tu prvý raz, a tak sa mi zdá, že práve títo dvaja štartujú na zdarma kávu, keď mám svoj večer. A oni svoj. Asi tak... alebo inak? Neviem netuším a nechcem riešiť už je neskoro
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
*****
To ani nehovorím o tom, akú prazvláštnu náladu to vo mne vyvolalo... klasika.