Včerajší večer sa niesol v znamení dobrého divadla a jemnocitu v prstoch. Postavila som Titanic. Pravdepodobne by sa každý modelár chytal za hlavu, ale ja som bola nadšená, už len to, že som sa dokázala vyznať v tých inštrukciach a nájsť tie správne dierky, kam treba zastrčiť maličké časti bol úspech. A navyše ma to zabavilo asi na hodinu a pol. Možno si objednám viac modelov, možno toto bude ten nový skill, čo sa naučím počas karantény.
Dnes som však objavila niečo, čo ide priamo proti túžbe robiť modely, a to je moja nikde nekončiaca nenávisť k zbytočnostiam. Začalo sa to ráno, keď som mamu poprosila, aby našla v mojej knižnici u mňa v izbe malú knižočku Biele noci od Dostojevského. Už asi 9 rokov túžim zdramatizovať túto poviedku a uviesť ju ako jednoaktovku na javisku a teraz mám konečne čas si k tomu sadnúť. Mama ju nenašla, ale povedala, že tu je krabica s knihami, ktoré sa nikde inde nezmestili a mám sa pozrieť tu. Tu som knihu tiež nenašla, ale náhly popud ma prinútil spraviť niečo iné. Zo skúsenosti už viem, že náhlym popudom sa nesmie odolávať, lebo sa ten popud potom prejaví ako nepokojnosť a neposednosť a to mi nebolo treba. Dnes som však nič konkrétne aj tak v pláne nemala okrem tej dramatizácie, ktorú som teraz aj tak nemohla realizovať.
A tak som zhromaždila všetky knihy, z celého bytu. Všetko od kníh o výrobe a oprave pianín až po obskúrne modlitebné knižky. Rozhodla som im vytvoriť nový domov v jednej z presklenných skriniek v obývačke, kde babka mala milión štyridsať tisíc osemsto dvadsať tri šálok a pohárov, z ktorých som nikdy v živote nevidela nikoho piť. Možno preto som tu bola doteraz taká nepokojná. Nepovedala by som, že sama žijem úplne minimalistický spôsob života, ale snažím sa nemať veci, ktoré neslúžia žiadnemu účelu. Toto je svätyňa zbytočností. Porcelánová labuť. Tisíc krištáľových vázičiek, popolníkov, misiek. Svietniky, ktoré nikdy ani okolo sviečky neprešli, veci, pri ktorých sa ani nedá úplne identifikovať ich primárna funkcia a tak ďalej. Všetky som ich s náležitou dôstojnosťou zabalila do papiera a poukladala do krabíc. Ako správny barman som jednu poličku vyčlenila na poháre v počtoch, ktorý som z každého uznala za vhodné a na ostatné poličky som uložila jednoduché škatuľky, môj nový model Titanicu, veľkú sviecu a dve vázy. Minimalizmus. Odvtedy s v tejto izbe lepšie dýcha, vyzerá viac ako pracovňa a oveľa menej ako obchod so sklom. V knižnici sa vynímajú tri rôzne verzie Bedárov. Pôvodná francúzska, päťdielna slovenská a prvá polovica anglickej. Rovnako je tam 7 titulov od Dostojevského v troch rôznych jazykoch a tak ďalej. Počas upratovania sa začali okrem nepotrebností vynárať predmety, ktoré majú veľkú emocionálnu hodnotu a každý z nich by sa mohol stať ústredným prvkom hocakej miestnosti. Starodávny kávovar. Kópia jednej z Muchových kresieb. Nástenné hodiny s veľkým kyvadlom.
Našla som aj albumy s fotkami, ktoré som nikdy predtým nevidela. Fotky mojich prarodičov, fotky zo svadby mojich starých rodičov, základy stavby tohto domu. Prečo som nič z toho nikdy nevidela? A koľko iných tajomstiev tento byt ešte skrýva?
Ľudia sa ma pýtajú, prečo neviem, čo so svojím časom, prečo sa nenaučím niečo nové. Nuž, neviem, azda preto, že ešte hľadám, čo to je, čo sa chcem naučiť. Chcem sa naučiť žonglovať a včera ma prepadla náhla túžba vyrobiť marionetu, už len preto, lebo by som sama musela prichádzať na to, akým spôsobom to urobiť a ako to vlastne celé funguje. Včera som pozerala aj záznam z predstavenia Panoptkikum Frankenstain Dezorzovho Lútkového Divadla. Jeden z mojich najobľúbenejčích divadelných súborov ever. Ich práca s bábkou, s textom a príbehom je nenapodobiteľná. S mojou dlhoročou divadelnou spriaznenou dušou sa tiež chystáme pripraviť social distancing projekt pre tohtoročný open call na Kiosk. Nie sme však veľmi koordinované, čo sa týka písania žiadostí a tak neviem ako do dopadne. Mám pocit, že sa začínam dostávať späť do stavu mysle kreatívne zmýšľajúceho človeka a z mojej skúsenosti sa pomocou tohto začnú vynárať príležitosti.
Chýba mi čerstvý vzduch. Vonku je tak krásne, že moja mamča sa dnes opaľovala na záhrade. V apríli, tak to som ešte nevidela. Keď sa dostanem von z karantény, prvé, čo urobím bude, že pôjdem na korčule. Ak sama sebe prisľúbim, že budem korčuľovať, vždy keď bude pekne, podvečer každého dňa, tak to prospeje aj mojej mysli aj môjmu telu. Koniec koncov, v tejto situácií nič neponáhľa a to nám dovoľuje odložiť veci na zajtra a chvíľu sa venovať aj sebe.
Ešte 4 dni. Veľkonočný pondelok bude zaujímavý. Krstný sa dnes vyhrážal, že ma prídu obiať cez okno hadicou. Zamykám dvere a okná zatváram na všetky kľučky, ak ma ani karanténa neochráni pred týmto hlúpym zvykom, tak sa fakt musím odsťahovať niekam, kde jediným zvykom na tieto sviatky je zbieranie čokoládových vajec po záhrade.
Aké mierumilovné.
(Réžia a adaptácia Fanny a Alexandra z SND bola jasným favoritom pre masy divákov. Je to technincky a vizuálne extrémne náročná produkcia a v Amslerovej réžií som videla jasný vplyv režisérov ako Ivo Van Hove. Niečo, čo ma zaujalo a nadchlo bolo nebezpečenstvo, s ktorým Richard Stanke stvárňoval postavu biskupa. Ken Rea hovorí o nebezpečenstve na javisku ako o nevyhnutnom prvku, je to tak neskutočne pozerateľné, nedá sa od toho odtrhnúť zrak. Dávid Uzsák, ktorý je v spomínanom predstavení len krátko má nebezpečenstvo tiež prirodzene v sebe a je to takmer strhujúce. Ak sa mi raz podarí zdramatizovať Biele Noci a niekto sa podujme na ich réžiu, túžila by som po tom, aby práve on hral Rojka.)
Denník
Komentuj
4 komenty k blogu
1
cltr0n
10. 4.apríla 2020 19:57
Ukáž fotku Titanicu!
Napíš svoj komentár