Karanténa doma - Deň 8. a 9.

S príchodom domov začali vznikať všemožné komplikácie. Jediná funkčná trúba na pečenie v tomto dome je na tomto poschodí a mama si včera zmyslela, že idú byť Vianoce a začala nosiť asi 6 rôznych plechov s pečivom, na ktoré som ja mala dozerať. Vzhľadom na svoje karanténne pohodlie som toto neprivítala s rovnakým nadšením s akým som mala a s akým sa očakávalo. 

Namiesto hlasu veľkého brata sa teraz na dverách ozýva klopanie a objavujú sa tam TANIERE s jedlom. A skutočné porcelánové hrnčeky s kávou. Životný priestor sa mi zväčšil z jednej izby na jeden byt a aj myseľ dostáva nový priestor. Niečo, čo som doteraz v tejto izolácií nezažila a začína sa to objavovať teraz, keď moja mama pre mňa varí, je lenivosť a vypadnutie z denného rytmu. Ešte v Londýne som mala zoznam vecí, ktoré chcem stihnúť každý deň, pred večerou. A teraz nič z toho nerobím, nedodržiavam denný režim a nerobím nič. S týmto v najbližších dňoch musím niečo urobiť, lebo inak táto izolácia pre mňa dopadne veľmi zle. 

Včera som vo vínovej fľaši z 2013 zlomila jediný otvárak na víno a musela som strčiť korok dnu. Toto mi pomohlo nájsť dekanter na víno. Tento byt je plný zabudnutých tajomstiev a veľmi by som ho chcela celý prejsť a upratať. A zorganizovať. Je tu toľko nábytku, že z toho mám úzkosť a klaustrofóbiu. Avšak to je dlhodobá záležitosť. Dnes som si spomenula, že niekde tu sa nachádza zatiaľ nedotknutý model Titanicu a zaumienila som si, že počas tejto izolácie ho postavím. Je to vzrušujúce. Ešte nikdy som modely nestavala. Uvidíme ako to dopadne. 

Musím povedať, že mi chýba Lešť. Tu sa dni strácajú a rozplývajú v ničom. Nič sa nedeje, nie je tu nič, čo by odlišovalo jeden deň od druhého a preto sa tieto blogy pravdepodobne stanú oveľa menej zaujímavými ako doteraz. 

 Prehodnocujem vlastný život a svoje rozhodnutia. Znie to oveľa dramatickejšie ako to naozaj je, ale nedá sa mi to napísať inak. Som v situácií, v ktorej si začínam uvedomovať, že sa mi už kráti čas. Už nemám celé roky na to, aby som zisťovala, čo v živote chcem. Keď sa toto skončí, musím sa dostať späť na cestu k svojím snom. Presťahovať sa z Londýna a začať tu. Teda, nie tu, ale v Prahe. A možno toto bolo to znamenie, na ktoré som čakala. A stalo sa to v správnom čase a ja poslúchnem svoj inštinkt, ktorý ma predtým nikdy nesklamal. Je to s ťažkým srdcom, lebo Londýn sa medzičasom stal mojím domovom, ale aj táto kapitola sa blíži ku koncu a asi to tam všetko má byť. 

Dnes o ôsmej SND streamuje Fanny a Alexander. Videla som verziu tohto predstavenia v Londýne a tak sa teším na tú slovenskú. Streamy divadelných predstavení mi v tomto období výrazne pomohli aj vo vyššie spomínanom rozhodnutí. Začala som si uvedomovať, prečo som odišla, pripomenulo mi to ten druh divadla, po ktorom túžim a ktorého chcem byť súčasťou. Takmer ma ten pocit prekvapil, lebo v Londýne sa mi to často nestávalo. Tam o umení nikto nehovorí, pre nich je to technika, nie talent. Je to štruktúra a pravidlá, tu je divadlo živelnejšie a výberom titulov oveľa odvážnejšie a to mi chýba. Ale to je už téma na iné rozprávanie. 

Dnes dopijem víno z 2013 a oddám sa čarom SNDčka. Zajtra sa zverejní veľký Shakespearovský projekt, ktorého som bola súčasťou. 

A tak je to dobre, všetko je ako má byť. Aspoň na dnes. 

 Denník

4 1 0 0 1

Komentuj

Komenty k blogu