Keď v Moskve zúril vírus, všetci sa stiahli, zatvárali sa v izbách, zatvárali okenice, zamykali dvere, stránili sa jeden druhého. Ľudia sa stali väzňami vo vlastných domoch. Báli sa. Kým k sebe nikoho nevpustili boli v bezpečí. Moskva stmavla, osirela, zosmutnela. Z námestí sa vytratil čulý ruch, po uliciach sa nepreháňali fiakre, v kasínach nemal kto hrať, na promenáde pri rieke harmonikár nemo sedel a bafkal z fajky. Bol zmierený so životom aj prípadnou smrťou zástavou srdca, ktorá akosi neprichádzala.
Všetci uverili tomu nepochopiteľnému mýtu, že tých ľudí, ktorí na prvý pohľad nemali žiadne logické spojivo zabil vírus alebo príšera. A to je u tak racionálnych ľudí, ako boli v tom čase Moskovčania, výnimočne neracionálne. Je veľkým šťastím, že sa jedného dňa stalo niečo prevratné.
Záchranné zložky boli samozrejme v pohotovosti i keď za túto pohromu už odsúdili bez zbytočného naťahovania a s veľkými ováciami malého doktora z predmestia, ktorý prvej obeti deň pred smrťou podal vraj zvláštnu kombináciu liekov a byliniek. Usvedčila ho jeho vlastná zdravotná sestra. S veľkým oduševnením na výsluchu básnila o tom ako často ona sama pod nátlakom musela vydávať lieky pochybného pôvodu pacientom. Lekár sa mohol brániť ako len chcel, polícia sa postarala o to, aby mu zavreli ústa a aby pre vyššie dobro a pokoj ľudu zhnil vo väzení. Ostatné obete umierali v takom desivom slede udalostí, že všetci patológovia v meste utiekli alebo dobrovoľne podali výpoveď, a tak sa nenašiel nikto kto by potvrdil, že aj ostatné obete majú v tele rovnakú kombináciu aká bola potvrdená u prvej obete. Do záznamov sa napísalo, že áno a bodka. Nemal to kto skontrolovať. Hystéria nemala konca kraja. Ktovie koľko ľudí vtedy umrelo vo svojich bytoch zabarikádovaných nábytkom bez prístupu vzduchu alebo na vyhladovanie.
Bez ľudí na uliciach chaos po niekoľkých týždňoch utíchol. Postupne sa začali otvárať prvé okná a sluhovia opäť utekali z domu do domu odovzdávať odkazy. Všetko vyzeralo akoby Moskva dostala novú nádej na život a bola znovuzrodená. Noviny nepísali o ničom inom.
Na policajnom oddelení vládla atmosféra, ktorá nebola v súlade s radosťou ľudí, ktorí to prežili, všetci čo tam pracovali veľmi dobre vedeli, že vo väzení sedí ten najnevinnejší človek. Všetci vedeli, že tvrdiť, že tých ľudí, ktorí spolu súviseli, zabil vírus by bolo hlúpe a naivné. Médiá. Tie za všetko môžu.
Dvoch mladých detektívov s vynikajúco vyvinutou dedukciou a obrovskou túžbou po spravodlivosti to zožieralo zvnútra. Ich oheň bol takmer viditeľný. Budova policajného veliteľstva bola v tomto čase vôbec najväčšie mravenisko v meste, všetko sa len pomaly prebúdzalo z letargie, ale oni dvaja sa pohľadmi dohadovali ako budú postupovať. Obaja boli odhodlaní ísť aj proti vôli najvyšších, len aby ukojili svoj šľachetný smäd po pravde. Náhoda im dopriala a Osud dokončil všetko ostatné.
Zvoní telefón. Nikto ho nedvíha. Pani od vedľajšieho stola, postaršia korpulentná burgencia, ktorú tu volajú sekretárkou za ním natiahne svoju nadmerne zaoblenú rúčku s tromi prsteňmi a zdvihne po treťom zvonení. „Kancelária detektívov, ako vám môžem pomôcť?“ povie do telefónu príliš vysoko položeným hlasom a stereotypným znudeným tónom. „Pán veliteľ... Nie, sú prítomní.“ Pozrie cez presklené okienko do kancelárie a uvidí oboch mladých mužov ako zapálene... spia na stole. „...Pane, veľmi živo diskutujú a zapájajú sa do pracovného procesu. Jeden práve odbehol..“ Prudko zaklope na dvere a posunkom tučnej trojbrady naznačí, aby sa išli upraviť. „Áno, pošlem ich. Hneď tam budú.. Dopo.“ Položí telefón a kymácavým pohybom sa vráti k dverám. „Ste nenapraviteľní! Stále vás musím kryť, páni. Volá vás veliteľ, má pre vás prípad. Máte sa okamžite dostaviť.“ Obaja sú v momente na nohách, upravujú si vesty, odtláčajú sa navzájom od zrkadla, češú si bokombrady a vydávajú neidentifikovateľné zvuky. „...lepšie to už ani nemôže byť, pán Christoforov. Vždy ste vyzeral lepšie ako tento.“ Kurizuje sekretárka mužovi nie staršiemu ako 25 rokov o dve hlavy vyššiemu od nej. Odpovedá jej pomrvením obočia a pozrie nadol, párkrát prudko zažmurká veľkými zelenými očami. Konečne prehovorí. „Gerta, nesmiete takto škaredo hovoriť o mojom kolegovi. Pán Erazmov je veľmi slušný a inteligentný človek.“ Hovorí priezračným hlasom, no trochu karhavým tónom i keď je žena od neho citeľne staršia. Vie, že ako objekt jej zbožňovania si to môže dovoliť. „Nechaj ju tak, Damijan, vieš, že názory iných ma nezaujímajú.“ Jeho hlas znie zastreto a trochu drzo. Utrie si okuliare do vreckovky, posadí si ich naspäť na nos a založí si ruky do vreciek. „Môžeme ísť.“ Damijan vytiahne z vrecka hodinky na retiazke od jeho starej mamy a skontroluje čas. „Trvalo nám to presne dve minúty a 17 sekúnd. To je náš rekord...“ Obaja sa začnú smiať a obídu Gertu stojacu v najužšom bode ich kancelárie, vo dverách. Zmiznú na chodbe.
Ako sa blížia ku dverám na konci chodby smiech ich postupne prechádza. Spoza zavretých dverí počujú skľúčený hlas šéfa ich oddelenia, s niekým telefonuje. „Neviem ako sa to mohlo stať.. Áno, bol pod ochranou, ale.. Nie!“ Zanadáva. Zaklopú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
xenomorph
14. 10.októbra 2012 14:36
Mam rad pribehy z Ruska, ale chcelo by to taky skutocny rusky styl
Napíš svoj komentár