Ráno si pekne spím, keď v tom pribehne ocino, že mi zvoní mobil (máme len jeden, zatiaľ). Tak sa taká ospalá opýtam, že kto je.
"Hello, tu je Winston. Mohla by si dnes prísť do práce?"
"Dnes? Tak dobre, ale budem meškať."
"To nevadí. Ahoj."
"Ahoj."
A ja som sa tak tešila, že si konečne pospím. Ale nie, musela som sa trepať do roboty o 7 ráno, čo je ale lepšie ako o 6, keď chodím normálne. Prišla som tam o hodinu neskôr, ale našťastie som sa stihla ešte pred ôsmou zahlásiť.
A to som mala na pláne, že budem s kamoškou konečne na skype, lebo vždy nám do toho niečo prišlo, keď už sme boli dohodnuté. Včera som s ňou chvíľu bola, ale ozaj len chvíľu.
Smola ma neopúšťala ani keď som odišla z domu. Stojím na prechode a vidím, ako mi krásne odchádza vlak z nástupišťa. Tak som musela počkať na ďalší. No a keď som vystúpila už na stanici, odkiaľ chodím busom až k robote, tak samozrejme, že nič nešlo. 15-minútová cesta v mraze ma totálne prebrala. Okrem toho som stále sledovala hodinky, či na tú 8 stíham. Stihla som. Mala som ešte dve minúty k dobru.
A celý deň sa tak neskutočne vliekol, že keby som chcela, mám všetko spravené za také 4 hodiny maximálne. Len som to musela nejako natiahnuť až na 7. Som sa tam normálne nudila. Na prestávke som bola 3x, pomaly som si zapisovala, čo mám už spravené, aby som na nič nezabudla a keď už som mala všetko hotové, nenápadne som sa vytratila, aby ma nikto nevidel a polhodinu som potichu sedela pri skrinke. Strašne ten čas išiel pomaly. Ale zas mám zaplatených 7 hodín, aj keď polovicu času sa len flákam
A aby toho nebolo málo, tak jeden starý dedko, keď som bola v jeho izbe vysávať, zrazu išiel okolo mňa a začal po mne kričať, že čo tam robím, nech hneď odídem, lebo on je v izbe. Ja som naňho len pozrela a nevedela, čo sa deje. Našťastie išla okolo jedna, čo má na starosti lieky, tak som sa na ňu pozrela a ona mi ukázala, že to si nemám všímať, že on je už taký. No fajn. Nedostanú infarkt oni, ale ja.
Cesta domov bola, ako inak, tiež katastrofálna. Samozrejme, že žiadny bus mi nešiel, tak som musela k vlaku ísť zasa peši. A dokonca som musela aj utekať, lebo som prechádzala cez cestu, keď som uvidela, ako sa blíži k nástupišťu. Ale stihla som ho. Keď som už vystúpila v meste a chcela si kúpiť horúcu čokoládu, tak mi za okienkom povedala, že dnes nemajú, ale že si môžem kúpiť kávu. No vďaka, ja kávu nepijem. Tak som sa ňu nahnevala, že radšej hneď zatiahla okienko. Náladu mi dvihol len bus, ktorý išiel hneď, ako som prišla na zastávku. Mal šťastie, lebo by som tam musela mrznúť asi pol hodinu, kým by nešiel iný.
Teraz čakám, čo zlého sa stane ešte do polnoci. Teraz bude pol 8, tak za tých pár hodín sa toho môže stať veľa.
A to som tento týždeň mala mať pekný. V piatok narodeniny, v sobotu zas idem na slovenskú omšu a brat oslavuje tiež narodeniny. Ale nie. Ja mám vždy také šťastie. No uznajte.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár