„Nie je ti chladno? Prinesiem ti niečo na seba?“ spýtal sa Sebastian Eireen, keď chvíľu po skončení vystúpenia videl, že ju striaslo.
„To by bolo fajn. Na to, že je júl, je teraz v noci nejako chladno,“ odpovedala mu Eireen s úsmevom.
„Tak ma tu počkaj, niečo ti prinesiem. Hneď som späť,“ povedal Sebastian a odišiel smerom k domu.
Keď sa dlhšie nevracal, Eireen sa ho rozhodla ísť pohľadať. Chcela sa dostať do domu, no to sa najprv musela pretlačiť pomedzi zabávajúcich sa ľudí a hrajúcich sa psov.
Práve prechádzala okolo stodoly, v tme síce skoro nič nevidela, ale sluch jej zato slúžil stále. Počula nejaký ženský hlas vysloviť Sebastianovo meno, a potom už len tiché buchnutie. V momente pridala do kroku a keď sa dostala za stodolu, uvidela niečo, čo ju nemilo prekvapilo. Ihneď sa otočila na päte a ponáhľala sa odtiaľ preč. Zrejme si ju ani jeden z nich nevšimol, pretože nikto nebežal za ňou.
Nevedela ani ako, len sa odrazu ocitla na ceste za rančom. Šokovane sa obzerala okolo seba, zatiaľ čo jej myseľ pracovala na plné obrátky.
Počkala si na najbližšie auto smerujúce do Calgary a stopla ho. Bolo jej jedno, kto v ňom sedí, chcela sa len dostať domov, preč od všetkých tých ľudí.
________________________________________
„Tak ma tu počkaj, niečo ti prinesiem. Hneď som späť,“ povedal Sebastian a odišiel smerom k domu.
Dúfal, že nájde nejaké košele a keď nie, dá Eireen svoju, ktorú máva vždy v kôlni. V dome nič nenašiel, tak sa vydal do kôlne. Ale keď prechádzal popri stodole, začul tam nejaké zvuky. Chcel zistiť, kto tam je, no ešte len čo prešiel za roh, čiesi ruky ho zatiahli za stodolu.
„Sebastian,“ vyslovilo jeho meno dievča, oprelo ho o stenu a začalo bozkávať. V tom momente ich však zbadala Eireen, ktorú si ale nikto nevšimol. Nezaregistrovali ani, že odišla.
„Jessica, prestaň. Čo to robíš?“ vytrhol sa jej Sebastian.
„Čo by som robila, bozkávame sa, nevidíš?“ odvetila mu s provokačným úsmevom.
„Nie, nebozkávame. O podobné veci sa už nikdy nepokúšaj, počuješ? A čo tu vlastne robíš? Nespomínam si, že by sme ťa pozvali,“ pomaly už krikom hovoril Sebastian.
„Ako vaša susedka nemôžem prísť na vašu oslavu?“ spýtala sa s náročky afektovane vypúlenými očami.
„Nie, pokiaľ ťa niekto nepozve, čo sa, myslím, nikdy nestane. A teraz odíď z nášho pozemku,“ výhražným hlasom jej povedal Sebastian a odišiel od nej preč. Prišiel až na miesto, kde nechal Eireen, no nikde ju nevidel. Opýtal sa pri bare, či niekto nevie, kam išla.
„Hej, videl som ju ako beží preč. Vyzerala dosť naštvane,“ povedal mu barman.
„Došľaka. A nevieš, kam bežala?“
„Asi k ceste,“ odpovedal barman a ďalej sa venoval zákazníkom.
Sebastian sa rozbehol tam, kde mu povedal barman, ale Eireen už bola preč.
„Dokelu,“ zanadával si znova Sebastian a pomaly sa vracal späť medzi oslavujúcich. Nič iné mu nezostávalo.
________________________________________
„Ja som taká sprostá. Ako som mu mohla naletieť?“ so slzami v očiach sa sťažovala Eireen Rebece na druhý deň ráno.
„Nemôžeš sa za to obviňovať. On si to nezaslúži,“ utešovala ju Rebeca. Gorrino si ľahol k Eireeniným nohám.
„Aspoň to prasa ma má rado, keď už nikto iný.“
„O čom to hovoríš? Ja ťa mám rada a Martin tiež. A čo tvoji rodičia? Čo ti oni povedali, keď si prišla domov?“ spýtala sa jej Rebeca.
„Oni už spali. Prišla som o druhej ráno. Tá pani, čo som ju stopla bola milá a hlavne nemala zbytočné otázky, ktorými by ma bombardovala. Len sa spýtala kam ma má odviezť a že čo robím tak neskoro v noci sama na ceste. A ráno som hneď išla za tebou,“ vysvetlila jej Eireen.
„Ešte dobre, že to nebol nejaký násilník alebo vrah. Ani si radšej nechcem predstaviť, čo by sa ti mohlo všetko stať,“ povedala jej Rebeca, keď v tom zazvonil Eireen mobil.
„Prosím?“ spýtala sa.
„A aj vieš kto to bol?“ počula ju Rebeca vysloviť na trošku podozrivú otázku a tak hneď zbystrila pozornosť.
„Dúfam, že si mu povedala, že ho nechcem ani vidieť ani počuť.“ Povedala Eireen tak drsne, až Rebeca prekvapene nadvihla obočie.
„Ďakujem, mami,“ dopovedala napokon a zložila.
„Volal mi domov.“ Vysvetlila vzápätí Rebece. „Neviem ako zistil naše číslo. Asi v zozname alebo na informáciách. Chcel so mnou hovoriť a všetko mi vysvetliť. Mama mu povedala, že nie som doma,“ zreferovala jej Eireen celý obsah svojho rozhovoru s mamou.
„A si si istá, že ho nechceš vidieť a nechať si to ešte vysvetliť?“ spýtala sa jej Rebeca. „Ja by som mu dala ešte šancu.“ Mykla plecami.
„V žiadnom prípade. Viem čo som videla a nemyslím, že tá blondína, s ktorou sa bozkával, bola len halucinácia.“ Odmietla to však Eireen rezolútne.
„Veď dobre, ja sa nehádam. Len ti hovorím, čo by som robila na tvojom mieste. Ale keď ty trváš na svojom, nebudem ťa presviedčať o opaku. Možno je to jeden z tých frajerov, ktorí sú schopní všetkého a len baby využívajú,“ povedala jej Rebeca, aj keď si to o ňom v skutočnosti nemyslela.
„Nechaj si to prejsť hlavou. Len ty vieš, čo je pre teba najlepšie.“ Poradila jej.
„Musím sa nejako zamestnať, aby som naňho nemyslela. Nevieš, či Martin ešte so mnou ráta?“ zmenila odrazu Eireen tému.
„No, pokiaľ viem, tak neprijímali nikoho nového. Ale zavolaj mu a uvidíš. Ja zatiaľ nakŕmim svoje zvery.“
Eireen teda zavolala a dohodla sa s Martinom, že za ním príde do reštaurácie a tam si vyjasnia všetky podrobnosti.
„Tak čo by som mala robiť, ak nie čašníčku?“ spýtala sa ho neskôr v jeho kancelárii nad reštauráciou.
„Jedna recepčná je tehotná a čoskoro nebude môcť chodiť do práce, takže by si mala jej miesto. Teda, ak by ti to vyhovovalo,“ navrhol jej Martin.
„To by bolo skvelé. A čo presne by bolo náplňou mojej práce?“
„Len byť za pultom, vybavovať objednávky rezervácií cez telefón, sympaticky vyzerať a pekne sa usmievať. A keby niekto prišiel, tak by si ho usadila k stolu. Tak isto aj s rezerváciami. Vyhľadala by si ľudí, čo si zarezervovali stôl v počítači a usadila by si ich. Za chvíľu sa to naučíš. Nie je to vôbec nič zložité,“ oboznámil ju s jej budúcou prácou Martin.
„Neznie to zle. A odkedy môžem začať? Chcela by som čo najskôr.“
„Môžeš nastúpiť najskôr budúci týždeň, len čo sa dohodnem s Mary, tou recepčnou.“
„Tak ďakujem Martin. Ani nevieš, aká som rada, že budem niečo robiť a nebudem len sedieť doma,“ radostne mu povedala Eireen a odišla domov.
„Kde si bola?“ spýtala sa jej Gillian, keď prišla domov.
„Bola som u Martina v reštaurácii. Od budúceho týždňa nastupujem ako recepčná. Nie je to super? Aspoň budem niečo robiť a nebudem myslieť na hlúposti.“
„Tak to ti gratulujem. A budeš tam chodiť každý deň?“ spýtala sa jej mama.
„To sa ešte musím dohodnúť s Martinom. Ale chcem sa spýtať Rebecy, či by nechcela so mnou chodiť jazdievať.“
„Počula som, že východne od Calgary je jeden ranč, ktorý poskytuje kone aj pre verejnosť. Tak by ste sa tam mohli ísť pozrieť,“ navrhla jej Gillian.
„Vážne? Ja som si to ešte nezisťovala. Ale pôjdeme sa tam určite pozrieť, keď bude Rebeca súhlasiť. Idem teraz za ňou, oznámiť jej tieto novinky,“ povedala Eireen a odišla k susedom Reyesovcom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár