Eireen sledovala Sebastianovu ruku a myseľ jej pracovala na plné obrátky. A keď vytiahol z vrecka malú čiernu škatuľku, pomyslela si, že sa buď načisto zbláznil on alebo má ona halucinácie.
Určite sa mi to sníva, toto nemôže byť pravda, aj keď je to krásne, ale nie tak skoro, behalo jej po rozume a nemo a hlavne nenápadne upierala zrak na krabičku.
„Eireen, chcel by som ti niečo dať, kým nie je neskoro,“ prerušil ju zo zamyslenia Sebastianov hlas.
„Sebastian, toto ja nemôžem prijať,...“ skočila mu hneď do reči.
„Ešte nič nehovor, pokiaľ nevieš, čo je vnútri,“ odporoval jej Sebastian a donútil ju tak pozrieť sa mu do očí.
„Ale...“
„Žiadne ale. Otvor ju,“ nabádal ju, a tak ho poslúchla.
Zobrala si teda do rúk krabičku, zhlboka sa nadýchla a pomaly ju otvorila. Na jej prekvapenie tam nebolo to, čo si myslela, že tam bude.
Na modrom zamatovom vankúšiku ležal biely, napoly zložený malý papier. Nechápala. Pozrela sa na Sebastiana.
„Čo to...“
„Raz si mi spomínala, že ešte si nepoctila tieto naše krásne hory svojou návštevou. Preto mi dovoľ, aby som ti mohol odovzdať tento lístok. Je to vlastne celodenná vstupenka do celého národného parku, ale dá sa aj predĺžiť na viac dní. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť,“ hovoril Sebastian, no zarazil sa, keď uvidel v Eireeniných očiach zalesknúť sa slzy.
„Čo sa deje, zlatko? Nechceš tam ísť? Nepáči sa ti to? Môžem...“ nestihol už ale dopovedať, pretože Eireen sa k nemu otočila a pobozkala ho. Nebol to ale obyčajný bozk. Bol to bozk, ktorý vyjadroval všetky jej pocity. Vďačnosť, úľavu, vášeň ale aj pocit bezpečnosti, ktorý prežívala v jeho prítomnosti. Bol to bozk, ktorý si nedávate len tak s hocikým.
Po krátkej chvíli, ktorá však im pripadala ako večnosť, sa od seba odtrhli.
„Nie, hlupáčik, samozrejme, že sa mi to páči, ako si si mohol myslieť niečo iné? A jasné, že tam chcem ísť. A chcem tam ísť len s tebou. Len mi povedz kedy, aby som si mohla vybaviť u Martina voľno. A ako si myslel to, že kým nie je neskoro?“ spýtala sa Eireen už s úsmevom a so zvedavosťou v hlase.
„No, vieš, chcel som to stihnúť ešte predtým, ako z nás budú vráskaví a šomrajúci starci, ktorých nebude mať nikto rád a budeme musieť vydržať spolu len my dvaja.“ Ledva stihol dopovedať, keď ho Eireen štuchla pomedzi rebrá a obaja vybuchli smiechom.
Po hodnej chvíli, držiac sa za bruchá, ktoré ich od toľkého smiechu boleli, si obaja ľahli na kopu slamy, ktorú predtým ignorovali. Líca mali zmáčané od sĺz, ktoré si nestíhali utierať.
„Ja nebudem nikdy stará a vráskavá,“ vyhlásila Eireen.
„Samozrejme, že nie. Ty budeš pre mňa stále rovnako krásna ako teraz. Sľubujem.“
„Vďaka. Ešteže tak. A teraz vážne. Prečo kým nie je neskoro?“ spýtala sa ho Eireen znova.
„Lebo september je krásny mesiac a stromy a lesy sú vtedy najkrajšie. Celé hory tak získajú úžasný nádych, až tú jeseň cítiš a vstrebávaš tú nádheru každou bunkou svojho tela. Ten úžasný pocit som ti nechcel odoprieť. A môžeme tam ísť 21. septembra. Vtedy by mala byť jesenná rovnodennosť. Ale tá môže trvať aj tri dni, tak by sme tam mohli ostať. Čo na to povieš?“ spýtal sa Sebastian a dúfal, že Eireen bude súhlasiť.
„To je dobrý nápad. Konečne budeme nejaký čas spolu a nikto nás nebude otravovať. Už sa na to teším. Ale musíme si zohnať aj poriadnu výbavu. Poznám človeka, teda Rebeca ho pozná lepšie, ktorý nám môže poradiť, čo všetko budeme potrebovať.“
Po tomto všetkom ešte chvíľu vedľa seba ležali na slame, až kým sa Eireen nezačalo zívať.
„Odveziem ťa domov? Predsa len, už je dosť neskoro,“ navrhol Sebastian niečo pred polnocou.
„Ďakujem, ale netreba. Som tu autom. A nie je to až tak ďaleko. Nemusíš sa báť,“ ubezpečovala ho Eireen.
„Ale zívaš. Nechcem, aby si zaspala za volantom,“ nedal sa Sebastian.
„To zvládnem, neboj sa,“ presviedčala ho Eireen, keď už boli pri jej aute. Teda pri aute jej rodičov. „Keď prídem domov, zavolám ti.“
Eireen nastúpila do auta a chystala sa na odchod. Sebastian sa k nej ešte sklonil a pobozkal ju.
„Ľúbim ťa,“ povedal.
„Ľúbim ťa,“ odpovedala mu Eireen a pomaly sa mu strácala v diaľke.
Po pol hodine začínal byť Sebastian poriadne nervózny, pretože už Eireen mala byť doma, aj keby išla pomaly. Už jej trikrát volal, aby sa ubezpečil, že je v poriadku. No neozývala sa.
Chystal sa už aj vyraziť za ňou, bol už aj na dvore, keď vtom mu zazvonil mobil. Rýchlo ho zdvihol.
„Eireen, si v poriadku? Nič ti nie je? Kde si?“ vybafol na ňu hneď zhurta.
„Som v poriadku. Len som sa zasekla pred jednou haváriou a nedá sa to obísť. Už to tu odstraňujú, tak za chvíľu by sme sa mohli pohnúť.“
„A prečo si mi nedvíhala telefón?“ spýtal sa jej Sebastian.
„Nemala som ho pri sebe. Bola som mimo auta, aby som zistila, čo sa deje. Našťastie nebol nikto vážne zranený, asi niekomu len prebehla srna cez cestu a niekto doňho narazil. Už musím končiť, nejak sa to pohýna. Ľúbim ťa,“ povedala mu a zaklapla telefón.
Sebastian jej už nestihol povedať, že aj on ju ľúbi. Napriek tomu sa spokojný vydal k domu a zamieril do svojej izby. Hádam bude všetko v poriadku a nič sa Eireen nestane. S myšlienkami na ňu pomaly unavený z celého dňa zaspal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár